Prvé povojnové roky neboli pre každého veselé

Taktiež v roku 1945 som už vnímala svet ako pán Satinský, a preto sa pamätám, že v máji sme boli ako občania maďarskej národnosti doslova za 24 hodín vyhodení z bytu (iba pre našu národnosť) s príručným balíkom.

Pamätám sa na Dunaj, na tzv. pontónový most, cez ktorý sme spolu s niekoľkými rodinami prechádzali do Petržalky. Vidím dodnes vodu, ktorej som sa strašne bála. Celú noc sme stáli v Petržalke na ulici, nemali sme čo jesť ani piť. Na druhý deň nás mama s bratom zobrala do jedného domu a prosila o jedlo.

V Petržalke sme sa museli ubytovať v domoch viac ako storočných po Nemcoch, ktorí boli tiež vyhnaní. Všade okolo prázdne, zariadené domy, niekde aj s pripraveným jedlom. Otec našiel jednoizbový byt, kde boli predtým ubytovaní ruskí vojaci. Prvé, čo otec zháňal na smetiskách boli hrnce a niečo na spanie. Nakoľko sme boli zbavení občianstva, otec nemal prácu vyše roka. Aby sme nehladovali, chodil pomáhať Rusom pri výstavbe Starého mosta a pochovávať ruských vojakov na Slavíne.

Päť rokov sme bývali v uvedenom byte dve rodiny (8 ľudí), tak si viete predstaviť, aké veselé boli naše prvé roky po skončení vojny. V zbombardovanom meste sa tesne po vojne jednoducho nesmelo rozprávať maďarsky ani nemecky. Totiž vo výmere (mám ho k dispozícii), na základe ktorého sme boli doslova vyhnaní z domova, stojí: Je nesporné, že ste národnosti maďarskej, a preto vaše zdržiavanie sa na území Bratislavy je nežiaduce.

Takže neviem, či si pán Satinský nepamätal tieto udalosti, lebo bol veľmi malý, alebo bolo „nežiaduce“ o tom napísať alebo spomenúť si na to.

Alžbeta Ploczeková, Dúbravka
AD: POLSTOROČIE S BRATISLAVOU (BN 01/2003)

~ ~ ~
Július Satinský píše o bombardovaní Bratislavy v roku 1943. V tom roku však žiadne bombardovanie nebolo, v druhej polovici roka začínali poplachy, a preto sa školské vyučovanie na bratislavských školách končilo 30. apríla 1944.

Prvé bombardovanie Bratislavy bolo začiatkom júna 1944, keď bola bombardovaná Apolka a bomby tiež padali na ministerstvo dopravy na Kempelenovej ulici (teraz Klemensovej). Inak na Dunajskej ulici sa nič zvláštneho neodohrávalo.

A tiež poznamenávam, že Bratislava po vojne nebola žiadnym veselým mestom, neboli tu žiadne koláče a husacina, veď bol prídelový systém. Ľudia o štvrtej ráno v sobotu vstávali do radov pred mäsiarmi, aby si mohli vybrať svoj prídel mäsa.

Mária Smolinská, Ružinov
AD: POLSTOROČIE S BRATISLAVOU (BN 01/2003)