Zdroj: TASR - Pavel Neubauer, úprava BN
Život je ako bonboniéra. Známy citát od mamy Foresta Gumpa. Ja som pri otvorení svojej bonboniéry pri spomienke na moje detstvo natrafil okrem iného na tieto štyri zaujímavé kúsky. Tak ako Forest, stretol som aj ja dve osobnosti, no z Bratislavy a Československa. Ďalšie dva kúsky sa týkajú udalostí, ktoré sa s nimi spájajú.
Miroslav Meky Žbirka a pán Jozef Golonka sa prisťahovali do susedstva na našu ulicu Februárového víťazstva (dnes Račianska) niekedy začiatkom 60-tych rokov, keď postavili na tejto ulici bytovku medzi Legiodomom a naším domom, ktorý tam stál osamote spred vojny. Oproti bol predaj železa FOŽ a továreň BEZ. Teraz je to Račianska 41.
Náš dvor bol ohraničený ulicami Šuňavcova, Ursínyho a Americká , kde tiež pribudli bytovky. Na novovzniknutom priestore toho dvora som onedlho spoznal jedného ako rovesníka, ročník 1952, a druhého ako staršieho suseda, ten býval vo vedľajšom vchode. Prvý kúsok virtuálnej bonboniéry sa volal Miroslav Žbirka, teda Meky a druhý Jozef Golonka, o pár generácii starší, vtedy začínajúci hokejista.
Ako chlapci sme sa stretali s Mekym pri hrách na dvore, ako to deti vedia. Pán Golonka parkoval vo dvore so svojou Oktáviou.Teda Oktávia, samozrejme, model z 60-tych rokov. Jeho auto bolo dlho osamelé, vtedy veľa ľudí auto nemalo. Oktáviu vystriedala Simca, SAAB, ten priviezol a predviedol pánovi Golonkovi majster sveta v rallye Carlsson zo Švédska. Keď sem zablúdite dnes, pre autá sa nedá pomaly prejsť dvorom.
Prichádzali sme do veku, keď hry na schovávačky a vojnové hry spočívajúce v hádzaní prachových bômb a bitiek prechádzali na vtedy populárny hokej s loptičkou. Stávalo sa, že prišiel pán Golonka, zrejme z tréningu, a keď zaparkoval, poprosil, či si s nami môže zahrať. Aby bol férový, hral tak, že držal hokejku v jednej ruke.
Hokej sme hrali náruživo, bol pre nás všetkým. Vyrobili sme si bránky z latiek, ktoré sme "premiestnili" z nevyužitých pivničných kobiek. Siete bránok sme splietli zo špagátov, ktoré naše mamy potom darmo doma hľadali. Prepojené pivnice medzi vchodmi Račianska 35 až 39 tvorili skvelé priestory na hranie na schovávačky, keď vonku napríklad pršalo. Boli tam aj protiatómové kryty, ktoré sme, samozrejme, preskúmali.
Na našom ihrisku, na asfaltovom povrchu, pri zadných dverách vtedajších potravín, prebiehali naše hokejové zápasy. Mali sme viacero súperov "mužstiev" z okolitých ulíc. Hralo sa tvrdo, férovo.
Ten kto prišiel prvý, vytiahol z pivnice bránky a čakal na ostatných. Na dvor chodili bratia Urbanovci, Hettešovci, Valovičovci, sused pána Golonku Dodo Olša. Jeho otec bol tiež známy hokejista. A všetci chceli hrať s Mekym. Bol naozaj v hokeji dobrý, dával najviac gólov. Tak isto dobre hral aj futbal. Hokejky sa hodili na kopu a žrebovalo sa, kto s kým bude hrať. S Mekym sme mali takú dohodu.Keď som mal tú smolu, že som neprešiel cez maminu kontrolu, či mám hotové úlohy na zajtrajší deň a musel sa učiť, nastúpil Meky, lebo videl, že chýbam na "dvore".
Meky prišiel k nám, zazvonil a so svojím šarmom, ktorý mu nikdy nechýbal, oslovil moju mamu: "Tetáá, móže ísť Dušan von?" Mama ho pozvala ďalej, Meky dostal od nej buchtu, zahryzol a povedal, že to je moc dobré, teta a že ako sa to volá. Mama mu povedala, že to je lekvárová buchta, Mirko. Ona ho volala Mirko. Mama často na tú historku spomínala. Tak som sa prebojoval veľakrát cez maminho zaracha. Meky vždy zabral.
Jeho mama zase pripravovala inú, vtedy v našich končinách neznámu dobrotu. Ako Angličanka mala svoju kuchyňu. Mala svoj spôsob obliekania, na čo si mamy z okolia chvíľu zvykali.
Ku Žbirkovcom sme chodili často na telku, vtedy nebola televizia v každom byte. Tak sme chodili k nim na hokejové, futbalové prenosy, ale aj na iné. A ich mama robila čipsy, teda hranolky. Meky ich miloval a vždy sme ochutnali aj my, čo sme tam chodili. V 60-tych rokoch veľa ľudí o hranolkách nevedelo. Počúvala sa u nich aj muzika zo Sonet dua, boli traja bratia, všetci hrali na gitare. Jeho najstaršieho brata, volali ho Džejsí, si veľmi nepamätám, ale viem od Mekyho, že on ho učil hrať na gitare.
Nenudili sme sa. Bavili sme sa. Život bol gombička. Vždy, keď sme mali prestávku v hre, sme si všimli, že pomerne v rovnaký čas chodia tatkovia niektorých chalanov z práce domov. Ako hodinky. Keď napríklad išiel okolo nás niekoho tatko, ktorý pracoval v továrni Kablo, tak niekto zahlásil: Kablo ide. Potom zastavila pri Besede šestotrojka a z nej vystúpil pán postavou a výzorom, ako bol Jean Gabin, a Meky zahlásil: Šimon ide. To bol pán Šimon Žbirka najstarší, vtedy bol predseda Zväzu protifašistických bojovníkov. Bol Interbrigadista, bojoval v Španielsku, neskôr vypil legendárny drink Mekyho mame v Londýne. Môj tatko okolo nás nechodil. To už z okna volala moja mama na večeru. Po jedle ma poslala do okolitých zariadení, kde sa popíjalo vínko, aby som pripomenul tatkovi cestu domov. Keď som to zariadil, išiel som, samozrejme, na dvor, kde sa klábosilo, rozprávali sa vtipy, obsahy filmov, hlavne o kapitánovi Dabačovi, o Vlčích dierach a iných filmoch. Mekyho sused z brány, jeden z najveselších chalanov, čo poznám, Jožko Valovič, vedel baviť všetkých.
Hokej striedal futbal a bicyklovanie. Bola to éra Pretekov mieru. Často víťazil Jan Smolík. Náš idol. Na dvore sa viedli debaty o každej etape. Ja aj Meky sme mali bicykle Pionier. Taký pre deti do 15 rokov, kolesá tak 22". Neviem, komu to napadlo, mňa či Mekyho, jedného dňa povzbudzovaní úspechmi Jana Smolka sme sa asi tak 13-14 roční dohodli, že predsa to bicyklovanie po dvore a okolí nás už nebaví a že to skúsime na cestách. Ako praví pretekári. A vybrali sme sa na tých našich Pionieroch do Senca! Asi som to navrhol ja, lebo už vtedy mali rodičia auto a chodili sme tade po starej ceste cez Senec smer Trenčín k rodine, takže asi "som vedel, kade sa ide do Senca".
Samozrejme, diaľnica vtedy nebola. Bolo leto, teplo, ale to nám nevadilo. Bez vody, bez pumpy, náradia a bez flekov na defekty, neviem si prestaviť ako by sme riešili nejakú poruchu.
Ten vpredu "rozrážal" vzduch a druhý ho o chvíľu predbehol a vystriedal. Premávka sa s tou dnešnou nedá porovnať. Sem-tam auto. Pred Sencom sme zbadali tabuľu s názvom "SENEC", otočili sme sa a šliapali naspäť.
Nič sa nám nestalo, našťastie. To by ale neplatilo, keby ma vtedy videla mama. To by som teda dostal, to viem určite. Až tak veľa šťastia som ale nemal. Keď sme sa vracali okolo Vajnorského jazera, natrafil som na svojho staršieho brata, ktorý tam bol bez vedomia rodičov na našom aute zrejme s kamošmi. Nemal ešte vodičák. Zato mi dal pár faciek, že kde som bol. Meky medzitým zdrhol. Výlet po vzájomnej dohode s bratom o mojej aj jeho čiernej jazde zostal utajený.
Meky začínal so spevom a hraním na gitare na našom dvore pri pohostinstve Beseda, ako sa volala predtým dnes už legendárna piváreň Pohostinstvo. V nedeľu tam chodili deti z okolia otcom pre čapované pivo do džbánu. A po ceste domov sa odpíjala pena. Môžem povedať, že Besedu pozná snáď každý, kto bol v Bratislave. Keď som mal niekedy problém vysvetliť, kde som vyrastal, stačilo povedať, že tam, kde je krčma Beseda a hneď každý prikývol. Málokto vie, že Beseda bola predtým oveľa menšia. Časť, kde sa nachádza jej roh s Americkou ulicou, bola Kultúrna beseda, teda akési kultúrne stredisko, chodili sme tam ako deti na premietania filmov. Hlavne sovietskych. Vojnových. Za rohom, tam, kde je dnes pizzeria, bola knižnica, kde som bol častým hosťom.
Aby som sa vrátil k Forestovi. Keby som sedel na legendárnych lavičkách na našom dvore, kde sedával a hrával Meky (na čo vtedajší obyvatelia frflali, že sedí na operadle! Neslýchané!), tak tu sú posledné dva pamätné kúsky z pomyselnej bonboniéry mojej mladosti. Prvý bol z najhoršej ani nie čokolády, ale z takej náhrady. Hnusnej. Tou bola okupácia nášho štátu armádami v auguste 1968. Náš dvor susedil s Krajskou správou MV na Februárke. Aj dnes tá budova býva často v správach. No tú noc, čo nás obsadili červení okupanti, to u nás doma doslova dunelo. Ráno 21. 8. 1968 ma mama zbudila skoro ráno a s úžasom sme z okien spoza záclon hľadeli na tanky, ktoré stáli na našom dvore, nakoľko obkľúčili celú mohutnú budovu MV, jeden sa dotýkal druhého. Ruskí tankisti boli zalezení v tankoch . A hýbali s delami, ktoré sú spriahnuté s optikou, cez ktoré na nás pozerali chudáci nevediac, kde sú tí kontrarevolucionári. To bola tá hnusná náhrada čokolády.
Posledný kúsok z mojej bonboniéry ale chutil najlepšie. Toto som našiel na internete:
"28. marca 1969 bol hokejový zápas, v ktorom hokejisti ČSSR zdolali ZSSR 4:3. Po zápase vypukli v uliciach Československa búrlivé oslavy spojené s protestom proti prítomnosti sovietskych okupačných vojsk."
Kedže vo vedľajšom vchode, vtedy ulice Februárového víťazstva č. 45 býval pán Golonka, ktorý nemalou mierou prispel k víťazstvu nad ZSSR, zažila naša ulica neuveriteľný sprievod, aký človek zažije málokedy. Dav ľudí idúci zrejme do mesta, zastavil pred vchodom, kde na balkóne stála pani Golonková a skandoval "Nech žije Golonka!!!" . V rukách držali identifikačné tabuľky z električiek 4 a 3 , ktoré znázorňovali našu senzačnú výhru a tak aj satisfakciu za okupáciu. Všetci sme boli v oknách a tešili sme sa s nimi.
Potom sme išli s Mekym každý svojou cestou, hrával na iných lavičkách a pódiách a ďakujeme mu všetci za jeho tvorivý život. Cez lavičku na Račianskom mýte sa presunul na Kominársku ulicu, kde bolo kultúrne stredisko, potom Véčko, Bratislavská lýra, Modus, až skončil v Prahe.
Ja osobne mu týmto ďakujem, že vždy, keď vystupoval v TV, mi pripomenul naše spoločné detstvo, na ktoré nikdy nezabudnem. Tieto spomienky mne a určite mnohým ľuďom, ktorí ho poznali, vytvárajú jednak smútok, že už nie je medzi nami, ale aj silu na prekonanie toho smútku.
Meky, budeš nám chýbať
Kamarát z detstva Dušan Pagáč