Stratená Bratislava na fotografiách

Skutočne unikátne fotografie nám poskytol bratislavský rodák a fotograf Karol H. Gürth. Séria jeho fotoreportáží zachytáva Bratislavu takú, aká bola pred päťdesiatimi rokmi, keď chodil po meste s fotoaparátom v ruke a robil tieto pamätné obrázky. Aj taká veru bola Bratislava v roku 1947.

Pobrežia Dunaja pod hradnou vyvýšeninou bolo tvorené radom malých zátok. Tie človek od nepamäti zasypával, čím vytváral miesta vhodné na pristávanie člnov a lodí. Územie na západ od Vodnej veže (na začiatku terajšej Žižkovej ulice) nepatrilo k mestu. Bolo to územie hradného panstva. Vyvinula sa tam poddanská obec, v ktorej žili remeselníci, personál hradu, lodníci, rybári. Obec sa volala Zuckermandel.

Na jej východnom konci, na ruinách stredovekej vodnej veže, ktorú zničilo na začiatku 17. storočia cisárske vojsko, vyrástlo niekoľko domov. Jedným z nich bol hostinec „U Šťuky“ - „Hechtenwirtshaus“, do ktorého sa vchádzalo z priľahlej Šťukovej ulice. Pôvodne počestný hostinec získal na konci 19. ale najmä v prvej polovici 20. storočia zlú povesť. Na prvom poschodí domu bola rozľahlá nárožná miestnosť. Bola vysoká cez dve podlažia a bolo možné nazrieť do nej aj z chodby na druhom poschodí, ktorá sa tiahla v strede domu kolmo na tok Dunaja.

Dom postavili v prvej polovici 18. storočia a v spomenutej miestnosti rozobrali strop tak, aby siahala cez dve podlažia, až na konci 18. storočia. V miestnosti bola pôvodne umiestnená dielňa textilnej manufaktúry, v 19. storočí slúžila ako sála hostinca a nevestinca. Do nároží objektu boli zamurované kamenné fragmenty Maximiliánovej fontány s postavami puttov (cikajúci chlapčekovia). To sa však zistilo, až keď budovu pred rokom 1970 búrali. Dnes je torzo znovu ako fontána použité na dvore budovy radnice na Uršulínskej ulici.

Na opačnej strane Šťukovej ulice stála ešte v 60. rokoch nášho storočia rozsiahla budova, ktorá patrila erárni. Na začiatku 17. storočia tam boli, blízko brehu Dunaja, kráľovské stajne. Po ich zničení dovolil gróf Pálffy obyvateľom podhradia, aby na ich mieste otvorili kameňolom. Kameň bol vtedy hlavným stavebným materiálom, z neho postavili väčšinu domov na podhradí a spevnili aj brehy rieky. Neskôr na tom istom mieste vybudovali vojenské sklady a zbrojnicu (Armentarium). Táto budova pretrvala až do 60. rokov nášho storočia.

Vľavo od nej postavili v druhej polovici 18. storočia inú budovu, v ktorej pumpy poháňané pohybom koní otáčali zvislou osou gápľa. Boli to pumpy, ktoré vytláčali pitnú vodu zo studní na úrovni Dunaja do areálu hradu dreveným potrubím. Vodovod naprojektoval vynálezca Wolfgang Kempelen. Budova bola známa ako „Wasserkunst“. Približne na mieste pôvodnej pumpárne vybudovali na konci 19. storočia vojenskú pekáreň. Vtedy už aj bývalú zbrojnicu používali ako vojenský potravinový sklad. V areáli hradu bola totiž od konca 18. storočia kasáreň. Po druhej svetovej vojne sa z vojenských skladov stal obytný objekt, bol v ňom aj klub dôchodcov. Teraz už roky na jeho mieste stojí nevzhľadný provizórny objekt poskladaný z „unimobuniek“.

Na fotografiách pána Karola Gürtha možno vidieť okrem bývalého hostinca (vpravo) aj budovu bývalého cisársko-kráľovského vojenského skladu potravín a vľavo od neho aj pekáreň a nad ňou vysoký komín. Celý komplex budov zanikol po roku 1965, rovnako ako nad ním pôvodne situovaná Floriánksa ulica, ktorú zachytil ten istý autor na tretej fotografii.

Ulička rovnobežná s tokom Dunaja bola vybudovaná na stupni vo svahu hradného kopca. Prístup k nej bol už spomenutou Šťukovou ulicou alebo schodami oproti cechovému domu lodníkov a rybárov. Schody sa zachovali pri múre domu Žižkova 10. S Floriánskou ulicou rovnobežná bola ešte vyššie vo svahu situovaná Oeserova ulica.

Na Floriánskej ulici stálo len 5 - 6 domov v jednom rade. Na fotografii v popredí vidno drevený plot, postavený pri veľkej kruhovej kamennej nádrži, ktorá slúžila ako sklad ľadu. V zimných mesiacoch totiž ľad z Dunaja uložili do dobre izolovanej podzemnej zásobárne a ten potom v lete predávali. Kupovali ho najmä mäsiari, ale aj všetci, ktorí zachovať potraviny dlho v používateľnom stave. Dom na obrázku, vľavo od ľadovej jamy, mal napriek veľmi jednoduchej fasáde kvalitný portál z červeného mramoru. Na klenáku bol vytesaný dátum 1834 a monogram prvého majiteľa. Iný z domov na ulici mal na oknách prvého poschodia veľmi bohaté barokové koškové mreže.

Pôvodne bohaté obyvateľstvo ulice na konci 19. a na začiatku 20. storočia nahradili ľudia z veľmi nízkych sociálnych vrstiev. Z domov vážených remeselníkov sa stali verejné domy. Súviselo to najmä s kasárňami v areáli hradu, odkiaľ sem bol pohodlný prístup schodami „Pri hradnom vodovode“. Aj túto ulicu okolo roku 1970 úplne odstránili. Ostala po nej len vodorovná terasa na svahu pod hradom a novou budovou parlamentu.

Štefan Holčík
FOTO - Karol H. Gürth