Na Dunajskej bolo kedysi sveta žiť

Dovolím si niečo napísať k článku Julka Satinského Najväčší štricáci boli na dolnej Dunajskej. To, čo sa uvádza v článku, je úplná pravda a hlásim sa ako jeden z týchto štricákov a chcel by som bližšie opísať Dunajskú ulicu.

Chodili sme na Hrad do amfiteátra, kde sa hrávali filmy a robili sa tam rôzne vystúpenia ako napríklad Alexandrovci atď. Cez celú Dunajskú, Leningradskú a Nálepkovu ulicu sme išli v šóroch s dekami pod pazuchou až na Hrad. Vždycky nás napadli podhradskí - vydrickí štricáci, dostali sme bitku a tak sme boli z tohto dôvodu nútení urobiť bandu. Vtedy to bol trend tých rokov. Banda bol v 500 BYTOCH (za rampami), na MEXIKU (Trnávka) atď.

Je fakt, že sme boli najlepší, mali sme prehľad o všetkom, čo sa dialo okolo našich ulíc. Boli to normálne bitky a dokonca sme vyjednávali boje medzi sebou. Park na Dunajskej ulici bol jeden z najlepších v okolí. Bolo tam všetko: tenisové dvorce, stolný tenis, preteky na kolobežkách o ceny, bazén veľký i malý, v zime ľadová plocha, na ktorej mala vyárendovaný svoj kút na cvičenie Eva Grožajka. Futbal sa hral perfektný, okoloidúci ľudia boli dobrí diváci. Hral sa medzi ulicami vyraďovacím systémom a hrávali sa veľké zápasy medzi 500 BYTMI, HRADOM a MEXIKOM. Hokej sa hrával tiež dobrý.

Okupovali sme v parku morušové stromy a oberali sme ovocie pre všetky deti, ktoré tam chodili. Jasné, že bez nás si nikto nedovolil ísť oberať a ak áno, dostal príučku. No aj my sme sem-tam dostali od starého pána Tereka, ktorý býval v parku, ba dokonca na nás púšťal psov, ale už aj tie nás poznali. V neskoršom veku sme chodili na čundre na Kormorán na bicykloch povedľa Dunaja cez Čiernu vodu. Kúpať sa chodilo na Lido. Chodili sme pešo cez most až k propelerke na strane Starého Mesta a odtiaľ sme sa púšťali po Dunaji až na Lido. S kočkami sme chodili do starej dobrej Umeleckej záhrady alebo na čaj o piatej do bývalého Beusu.

A nesmiem zabudnúť na atrakciu, ktorú mali len máloktoré ulice. Poštové vozy chodili cez našu ulicu na Hlavnú poštu. Boli to modré skriňové bedne ťahané koňmi. Vždy bol frajer ten, ktorý naskočil na zadný schodík a cez celú ulicu sa viezol až po starú Tetu a tam zaskočil. I keď sme dostali sem-tam bičíkom od kočiša, nič nás neodradilo, aby sme si to každé ráno nezopakovali. Taktiež sme sa hrávali na veľkom zbúranisku tzv. raba-suli. Schovávali sme sa po celom zbúranisku, aj po strechách. Keď sa zriaďoval areál PKO, tak aj tam sme chodili na brigády kopať zem a vyrovnávať terén. Mali sme na Dunajskej ulici aj bábkové divadlo, ale nie to súčasné - to staré, ktoré bolo v bývalom dome Meinl na 1. poschodí. Vždy bolo plné a sedeli sme aj na drevených schodíkoch. Stálo na mieste terajšej kotolne Prioru (TESCO).

Skrátka, bola to dobrá stará Dunajská, po ktorej by dnes nejedno dieťa zatúžilo, keby mohlo na takej ulici bývať. Takže prežívali sme dobré naše mladé roky a časy a pri mojich spomienkach ľutujem dnešnú mládež a deti.

Gustáv Eliaš, Petržalka