Vo veku nedožitých 97 rokov zomrel Albert Marenčin

9.3.2019
0
Albert Marenčin

Zdroj: SFÚ - © Miro Nôta

Páčil sa vám článok?

V sobotu 9. marca 2019 zomrel vo veku nedožitých 97 rokov slovenský dramaturg, scenárista, prekladateľ, prozaik, básnik, surrealista, výtvarník a kolážista Albert Marenčin. Ako vedúci tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe sa v 60. rokoch minulého storočia zaslúžil o vznik filmov, ktoré stáli na počiatku československej novej vlny.

O úmrtí tejto významnej osobnosti slovenskej kultúry informoval Slovenský filmový ústav (SFÚ) jeho syn Albert Marenčin ml. Ako nám ďalej priblížila tlačová tajomníčka SFÚ Simona Nôtová, Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Po absolvovaní odboru slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte v Bratislave študoval na Sorbonne a na filmovej škole IDHEC v Paríži. Skôr ako sa zamestnal v Slovenskom filme bol redaktorom Zpravodajskej agentúry Slovenska, denníka Národná obroda a tiež hlásateľom a redaktorom československého vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži.

V rokoch 1949 – 1972 Marenčin pôsobil ako dramaturg a scenárista v Slovenskom filme, na prelome 60. a 70. rokov bol vedúcim tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Počas tohto obdobia spolupracoval s takmer všetkými významnými tvorcami svojej generácie Stanislavom Barabášom, Štefanom Uhrom, Petrom Solanom, Eduardom Grečnerom, Martinom Hollým či Leopoldom Laholom i s režisérmi mladšej filmárskej generácie Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom a Dušanom Hanákom, ktorých sám pritiahol na Kolibu a podieľal sa na výrazných úspechoch ich filmov. Stál pri zrode významných diel slovenskej kinematografie, medzi nimi napríklad Zbehovia a pútnici (1968) či Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, Sladký čas Kalimagdory (1968) Leopolda Laholu a jeho zásluhou vznikli aj vôbec prvé československé zahraničné koprodukcie s Francúzskom Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom... (1970) Alaina Robbe-Grilleta.

Počas Marenčinovho pôsobenia na Kolibe vznikli filmy Pieseň o sivom holubovi (1961) Stanislava Barabáša, ktorý predznačoval nové myslenie v slovenskom filme, a Slnko v sieti (1962) Štefana Uhra, ktoré je považované za začiatok československej novej vlny. Toto prelomové dielo prinieslo do slovenskej kinematografie nový spôsob filmového rozprávania a nový analytický pohľad na realitu zameranú na človeka a jeho pocity. Marenčinov dlhoročný priateľ, výtvarný a filmový teoretik Juraj Mojžiš, zhodnotil pri príležitosti 90. umelcových narodenín pre mesačník o filmovom dianí Film.sk toto obdobie slovami, že Marenčin „nepochybne stál na čele reformného úsilia slovenského filmu a jeho ozaj výrazných úspechov, o ktoré nastupujúca normalizácia nemala záujem, dištancovala sa od nich, ba – ezopovským jazykom napísané – z očí ich odpratala do trezoru.“

V roku 1972 Marenčina za umeleckú činnosť a politické postoje prepustili zo zamestnania a vylúčili zo všetkých umeleckých a profesijných zväzov so zákazom tvorivej a publikačnej činnosti v oblasti kultúry. Až do novembrového prevratu v roku 1989 pracoval v centrálnej evidencii zbierok Slovenskej národnej galérie. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.

Albert Marenčin obohatil slovenskú kultúru svojím mnohostranným talentom. Okrem filmových scenárov a dramaturgickej práce písal básne, eseje, prekladal z francúzštiny, kreslil surrealistické koláže. Za svoju prekladateľskú činnosť získal množstvo domácich a zahraničných ocenení, medzi nimi aj francúzsky Rytiersky rád za umenie a literatúru (1993). V roku 2002 získal štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a v roku 2010 mu Slovenská filmová a televízna akadémia udelila cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

(ts, ms)

Páčil sa vám článok?