Zdroj: Archív DBD
Divadlo bez domova je občianske združenie, ktorého hlavným poslaním je integrácia sociálne znevýhodnených skupín cez samotné divadlo. V role hercov a herečiek tu nájdete nielen ľudí bez domova, ako napovedá názov, ale aj ľudí s telesným postihnutím, osoby s psychiatrickou diagnózou či po výkone trestu a iných, ktoré žijú na okraji našej spoločnosti.
DBD funguje od roku 2006 a ich základňou je Pisztoryho palác na Štefánikovej ulici. Fungujú v štýle komunitného divadla, zviditeľňujú rôzne sociálne témy.
Principálka divadla Uršula Kovalyk v roku 2005 pôvodne pracovala ako sociálna pracovníčka v o.z. Proti Prúdu, ktorý vydáva aj časopis Nota Bene. Jedného dňa Anka Grusková a Patrik Krebs prišli s nápadom naskúšať s predajcami Nota bene divadelnú hru. “Veľmi sa mi tento nápad zapáčil a keďže som o dramaterapii mala nejaké teoretické informácie, vzala som si tento divadelný projekt na starosti. Stretli sme sa v Štúdiu 12, v Divadelnom ústave, ktorý nám poskytol priestor na skúšanie a vydali sme sa na jednu úžasnú, divadelno-experimentálnu cestu, ktorá trvá dodnes,” prezradila nám Uršula Kovalyk.
Úplne prvá divadelná hra mala názov Krvavý kľúč a zohrala taký úspech, že po premiére im herec Augustín Horváth položil otázku: „A čo budeme skúšať ďalej?“ Odvtedy divadlo funguje na pravidelnej báze.
Dozvedeli sme sa, že bezdomoveckých divadiel na svete nie je veľa. “Má to mnoho príčin, napríklad predsudky majoritnej spoločnosti voči ľuďom bez domova, slabá podpora zo strany štátnych inštitúcií, aj ťažkosti pri práci s pomerne ťažko uchopiteľnou sociálnou skupinou, akou sú ľudia bez domova,” tvrdí Uršula. Zároveň prezrádza, že ich devízou, za čo je veľmi vďačná, sú ľudia so zručnosťami zo sociálnej práce, dramaterapie aj herectva a v neposlednom rade aj trpezlivosť, vďaka čomu prekonali aj ťažkosti, kvôli ktorým často zaniknú iné bezdomovecké divadlá. Veľkou inšpiráciou pre nich bolo české divadlo Ježek a Čížek, ktorých divadelné produkcie boli na vysokej umeleckej úrovni.
V ich tíme sú ľudia, ktorí dokážu písať projekty, robiť fundraising (získavanie zdrojov), sú odborníci na nejakú oblasť ako napr. sociálna práca, herectvo, ekonómia. Externe spolupracujú napríklad aj s hudobným skladateľom Oskarom Rózsom.
Zdroj:
DBD
Skúšanie jednej divadelnej hry trvá v priemere 10 mesiacov. Za ten čas sa herci na skúškach neformálne vzdelávajú, učia sa dodržiavať skupinové pravidlá, čas, riešiť konflikty, cítiť zodpovednosť. Priúčajú sa rôznym hereckým technikám, pohybujú sa na javisku a umelecky tvoria. Divadelná komunita im však pomáha aj v inej rovine.”Tým ľuďom nahrádza sociálne či rodinné vzťahy, vytvorili sme si medzi sebou ľudský vzťah a bezpečný priestor. Herci a herečky už sami dokážu vytvoriť autorské divadelné texty, hovoria o svojich pocitoch, snoch, obavách a túžbach,” rozpráva s pokorou v hlase Uršula Kovalyk. Aktuálne hrá v divadle 14 hercov, ktorí dostávajú normálne honoráre a môžu si tak zaplatiť ubytovňu, lieky alebo kúpiť jedlo.
Nových členov do divadla nevyberajú cez konkurzy. “Ak niekto z cieľovej skupiny prejaví záujem o divadlo, môže začať chodiť na skúšky, aj keby tvrdil, že nemá žiaden talent,” tvrdí Uršula. DBD im vytvára také podmienky, aby to zvládol a robil v divadle iba veci, ktoré dokáže aj napriek svojmu hendikepu. Samozrejme, každý musí dodržiavať skupinové pravidlá, medzi ktoré napríklad patrí aj absencia alkoholu. S novými hercami pracujú veľmi opatrne a dávajú im dostatok času, aby získali sebavedomie.
Zaujímavosťou je napríklad to, že herečka Jela Medvecká Matuškovičová sedela pol roka v hľadisku, kým nazbierala odvahu. Potom síce chcela hrať na javisku, ale iba pod podmienkou že ju nebude vidieť ani počuť. Vymysleli jej špeciálnu postavu speváčky v hre Día de muertos. Stála za podsvietenou plachtou, takže diváci videli len jej tieň a spev jej púšťali z playbacku, takže ju ani nebolo počuť. Dnes Jela nabrala toľko sebavedomia a skúseností, že s prehľadom odohrá samostatný výstup s vlastným textom.
Odlišnosťou medzi DBD a tradičným divadlom je to, že tu môžu vymýšľať nové netradičné techniky, majú oveľa viac času na tvorenie, nemusia a ani nechcú hrať hry s komerčnou témou, ich herci na javisku nehrajú, ale sú jednoducho sami sebou. Nedostávajú pravidelné dotácie, musia zháňať financie na všetko, čo je v divadle potrebné. Sú akési divadelné laboratórium a spoločným prienikom s klasickým divadlom je aj to, že často používajú výrazové prostriedky klasického divadla.
A kto je momentálne ich publikum? V publiku sedia študenti, režisérky, dôchodkyne, teatrologičky, telesne postihnutá mládež, ale aj iní ľudia bez domova. “Môžete u nás stretnúť úspešných podnikateľov, utečencov, poslancov aj prekladateľov literatúry,” rozpráva s úsmevom Uršula. Hrali už aj na Úrade vlády, festivale Pohoda či pre pacientov v psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Raz ročne zahrajú aj pre odsúdených na výkon trestu odňatia slobody vo väzení.
(nc)