Volajú sa Binderovci a žijú v srdci mesta

Jeden z mála slovenských sochárov, cez diela ktorého je vidieť svet. Jedna z mála poľsko-slovenských maliarok, cez ktorú vidieť asi nie je možné pre každého. Presnejšie, nie je to také jednoduché. Pavol a Danuta Binder.

Dvaja výtvarníci, už dlhé roky neuznávaní štátnymi inštitúciami. On sochár, ona maliarka. Žijú v zátiší svojho domova uprostred Bratislavy, obklopení krásnou a divokou záhradou. Vo výtvarnom výraze sú odlišní, a predsa blízki. On je známy drôtenými skulptúrami, ona geometrickými obrazmi. S betónom, ani s ich betónovým menovcom však nič spoločné nemajú.

Mestská galéria v Bratislave zakúpila v týchto dňoch jednu z prvých medených prác Pavla Bindera - drôtenú skulptúru Stĺp. Pavol Binder je tak po rokoch takpovediac oficiálne uznaný aj na Slovensku. A to už má za sebou výstavy v Čechách, Taliansku či sympóziá v Nemecku.

„Bola to moja prvá medená plastika, ktorú som v živote vyrobil. Urobil som ju na svoju bratislavskú výstavu v Umeleckej besede v roku 1993. Je to stĺp, ktorý má pre mňa viac zmyslov, rozmerov - stĺp alebo pilier je základ všetkého, celej, povedzme, budovy. Môj stĺp na tejto výstave stál, nikto si ho možno ani príliš nevšímal. Potom si ho však vybrala kunsthistorička Zuzana Bartošová na medzinárodné sympózium Rezonancie. A zrejme tak potom vznikla myšlienka v Mestskej galérii na jeho zakúpenie,“ povedal Pavol Binder.

Začiatkom septembra mal výstavu na nemeckej ambasáde v Bratislave spolu s akademickým maliarom Viktorom Hulíkom. „Zatiaľ nechystám nič nové, nechcem robiť výstavy pre výstavy a prezentovať verejnosti iba to, čo už mohla vidieť. Chcem ukázať niečo nové, aspoň tým, čo ma sledujú dlhšie,a ak to vyjde, možno už v máji na budúci rok,“ hovorí Pavol Binder o svojich plánoch do budúcnosti.

Danuta Binder vystavovala v bratislavskej Mestskej galérii tiež prednedávnom, práve v týchto dňoch však uvažuje o výstave v jej rodnej Varšave. „Mám taký dojem, že Danka by mala konečne vystavovať aj vo Varšave, pretože v poslednom období mala sériu výstav v Čechách a po rokoch bol o ňu záujem aj tu na Slovensku. Vystavovala v Bratislave i Trnave,“ povedal Pavol Binder.

Záhrada Pavla a Danuty Binderovcov uprostred Bratislavy rozpráva o ich živote aspoň rovnako dobre, ako ich diela. Sochár a maliarka. Každý z nich má svoj vlastný prísne originálny rukopis, a pritom sa navzájom dopĺňajú ako divé a šľachtené kvety v ich záhrade. Mohutné stromy a vtáci v ich korunách, okrasné kríky a pomedzi ne pobehujúci pes - originálny Dán, „zdedený“ od susedov, poľná tráva a v nej položené alebo nad ňou visiace drôtené skulptúry si navzájom vôbec neprekážajú. Pod napadaným jesenným lístím kde-tu vytŕčajú klobúky suchohríbov.

Záhrada stúpa do kopca. Na vrchu stojí dom. Nijaký prepych. Jednoduché vkusné zariadenie a strašne, strašne veľa obrazov a sôch. Tu je ten svet, ktorý si Pavol a Danuta vybudovali za roky spoločného života. Pre tvorivého človeka asi nemôže existovať nič krajšie, ako žiť medzi ľuďmi, hoci aj uprostred veľkého mesta, a predsa v tvorivej samote sveta, ktorý si postupne vytvára a dotvára vďaka prírode a vlastnej fantázii. Prekročíte bránu, a ocitnete sa v tom inom svete, vo svete, ktorý formujú práve oni dvaja. Tu neexistujú okolité vplyvy, tu platí iný poriadok. Možno aj preto - vďaka tomuto svetu - sa Binderovci nevytŕčajú na obdiv tak, ako mnohí iní. V tichosti a v skromnosti robia na veciach, ktoré sú príznačné len pre nich. Svet obdivuje originalitu Pavlových drôtených objektov a Danutiných geometrických malieb, ale na Slovensku donedávna ako keby ostávali bokom, nepochopení.

Danuta sa počas vlády komunistov mohla len veľmi ťažko prezentovať. Jej obrazy boli a sú čisto nepredmetné, čo sa komunistickým ideológom dvakrát nepáčilo a dodnes nepáči. V časoch samostatnej Slovenskej republiky tiež nebola v bohvieakej pozícií. Je Poľka, má poľské štátne občianstvo, a to sa na Slovensku kdekomu nemusí pozdávať. Určite je v nej aj kus jej vlastnej rozpoltenosti. Sama nevie, kde je viac doma: či v ateliéri v Bratislave alebo vo Varšave.

Počas 70. rokov sa obaja vytratili tak z galérií, ako aj z povedomia verejnosti. Ticho okolo Bindera bolo prelomené až v roku 1993 vo výstavnej sieni na Dostojevského rade v Bratislave, v spomínanej Umeleckej besede. Nerád o tom hovorí, ale kým donedávna nemohol vystavovať z ideologických dôvodov, dnes nemôže z finančných: nie sú peniaze na katalóg.

No nechajme politiku politikom. Zaspomínajme si spolu s Binderovcami:

„Môj otec robil v bani,“ vraví Pavol. „Mnohí zo štiavnických baníkov boli v rezbárskom združení, vyrezávali z dreva. Otec v združení nebol, ale tiež vyrezával. Dodnes mám odloženého Krista, čo urobil. Neboli to umelecké veci, skôr veci videné. Ťažko sa to dá zaradiť - nie je to ani insitné umenie. Pamätám si, že na základnej škole si ma začali všímať, že dobre kreslím. V Štiavnici som začal chodiť na rezbársku školu, ale po prvom ročníku nás preložili do Bratislavy a odtiaľ som išiel na vysokú do Prahy. Otec medzitým zomrel, a mama ani nevedela, že idem študovať; povedal som jej to až po prázdninách.“

„Môj otec bol výtvarník,“ hovorí Danuta a pokračuje: „Som najstaršia zo siedmich detí. Moje tri sestry sú maliarky, jedna je grafička, tá žije v Paríži, jeden brat je violončelista... takže sme taká umelecká rodina. Chodila som do súkromnej školy, kde si všimli, že mám talent. Je to zvláštne, ale pôvodne som chcela byť chemičkou alebo zubnou techničkou - neviem prečo. No urobila som skúšky na umelecké lýceum a už to so mnou išlo. Po prvom roku Akadémie vo Varšave som mala možnosť ísť študovať do zahraničia: vybrala som si Čínu, ale rodičia mi to nechceli dovoliť. Môj profesor mi vraví: Praha je najbližšie, je tam krásna architektúra. Tak som išla do Prahy. Dlho som však nevydržala. Po roku v Prahe som sa rozhodla, že sa vrátim, ale už tu bola prekážka: veľká láska.“

Pavol Binder vstupuje do rozprávania: „Ja som bol v druhom ročníku sochárstva, Danka prišla tiež do druhého, ale na maliarsky odbor. Býval som na Alešovej koleji. Videl som blonďatú hlavu. Nemal som čo robiť, a tak som do nej hádzal z okna git. Pozrela sa hore, že čo to je za blázna. A tak sme sa spoznali.”

Danuta: “Škola, spôsob výučby, to všetko bolo pre mňa veľmi vzdialené, keď som to porovnávala s Varšavou, kde bola tvorivá sloboda a slobodné myslenie.”

Pavol: „Najťažší je nápad. Samotná robota nie je problém. Vždy som sa snažil rešpektovať materiál - či to bol kameň alebo drevo a využíval som jeho vlastnosti tak, ako využívam aj charakter drôtu. Aby som z neho nevytvoril niečo, čo je pre tento materiál neprirodzené. Drôt je stočený, preto tieto formy. Videl som vo fabrike, ako sa odvíja a stáča. Transparentnosť drôtu je v tom, že vytvára hmotu, ale hmota nie je. Cez drôt vidíte: vidíte stred, vidíte, čo je za ním... To ma na tom fascinuje. Som blíženec a zaujíma ma aj to, aj to - aj drôt, aj kameň. nejdú však dokopy. Snažím sa o to už niekoľko rokov, ale nedá sa to, lebo aj jeden, aj druhý materiál má svoj charakter. Ak chcem rešpektovať drôt, muselo by to byť na úkor kameňa, čo nechcem. Niečo úplne iné je starý odrôtovaný hrniec: drôt sa tam dostáva ako pán, ktorý hrniec zachraňuje. Je potrebný, lebo hrniec by sa rozpadol. Dostáva ďalšiu dimenziu: okrem toho, že drží hrniec pokope, ešte ho aj vykrášli. Spraviť však plastiku, kde by som zlúčil tieto dva materiály... to sa mi nedarí. Byť výtvarníkom nie je len profesiou, ale aj záľubou. Mám nápad a kade chodím, tade o ňom rozmýšľam, ale stále neviem, ako na to. No viem, ako by to asi malo byť. Niekedy stačí, že niečo uvidím na ulici - a to mi dá podnet. Podľa sna som nikdy nič nerobil, ale snívalo sa mi o mojich veciach. Ráno som vstal otrávený s myšlienkou, ako som mohol niečo také urobiť.“

Tá galéria neskôr skrachovala. Je zaujímavé, že všade prosperuje lacné umenie, niečo, čo je pastvou pre oči. Umenie nemusí byť pekné. Medzi ľuďmi je zaužívané, že obraz musí byť pekný. Nemusí byť pekný! Môže byť aj škaredý. Ide o to, ako pôsobí. Veď sú na svete veci aj škaredé a patria k životu. Ľudia sa na umenie dívajú príliš očami a menej rozumom, čo vedie k povrchnosti. Rozum vládne u deti. Ak kreslí dieťa, vie presne, čo kreslí. U dieťaťa má každá bodka svoj význam a ak sa ho spýtate, čo to je, bez váhania vám odpovie. Až potom, keď ich pani učiteľky začnú učiť, ako sa má maľovať zajačik a koník, je po umení.

Danuta: „Pre mňa to nie je len príjemný pocit z tvorby, pre mňa je to aj práca, bez ktorej nemôžem žiť. U mňa vzniká obraz z potreby. Ak nemaľujem dlhšie ako týždeň, som chorá. Nerada však rozprávam o tom, ako a prečo maľujem. Je to potreba. Človek vníma, čo sa deje okolo neho a potom cíti potrebu dať to zo seba von. Havária Černobyľu na mňa tak zapôsobila, že som o tom urobila sériu obrazov. Asi po roku nato som sa stretla s jedným priateľom, tiež výtvarníkom a dozvedela som sa, že na neho to zapôsobilo rovnako: tiež cítil potrebu vyjadriť to.“

Václav Černý
FOTO - archív