Poznali ho ako človeka slušného a usmievavého

Mala by som pripomienky k článku pána Friedla o Nacim (Náckovi). Nácka som poznala od malička, lebo občas prišiel aj k nám domov - bolo to v ťažkej dobe, v kríze tridsiatych rokov. Maminka mu dala čaj a buchty, ktoré mal veľmi rád. Nácko sa volal Lamar. Jeho otec mal obuvnícku dielňu, robil aj nové topánky.

Najskôr bývali na Andrasiho ulici (neskôr Gotheho, teraz Gorkého) aj dielňa tam bola. Odtiaľ sa presťahovali na Mostovú ulicu. Viem, že mal súrodencov. On sám nikdy nešustroval. Jeho najväčšia rana v živote bola, keď jeho mama ušla s tovarišom a ukradnutými peniazmi a zanechala deti a muža samého. Pán Lamar začal piť, tak riešil svoju situáciu.

Nácko bol sluhom u maďarského grófa. Keď po roku 1918 opúšťali maďarskí grófi Bratislavu, pán ho nevzal, ale mu zanechal kufor, skôr debnu, šatstva, ktoré Nácko starostlivo opatroval. Býval u svojho brata na Podhradskej (Zuckermandli), tam spával v kuchyni na zemi a šatstvo mal uložené v debne na povale. Písala o tom Grenzbote, ktorého reportér s nim robil rozhovor a to už bol jeho obraz v krásnom ráme na korze U Motýľa (obchod s látkami) - dnes je to francúzske vyslanectvo.

Ako desaťročná som ho v lete stretla pri Dunaji na lavičke a Nácko plakal. Dostalo sa mu, že jeho mama zomrela vo Viedni, to už otca nemal. Starol a chodil prášiť koberce, tak sa snažil privyrobiť si pár korún, lebo musel prispievať bratovi. O to sa postarala jeho švagriná, s ktorou sa veľmi neráčil. Potom sa možno s bratom niečo stalo, možno ho vysťahovali, lebo po peripetiách s petržalským lágrom skončil Nácko v starobinci na Radlinského ulici. Keď tento starobinec zbúrali, dostal sa na Jozefskú ulicu a tam údajne aj zomrel.

Takto to poznám ja, ako mi to mama rozprávala, ktorá sa dožila 95 rokov. Poznali ho pamätníci ako usmievavého, slušného človeka. Ani bratislavskí „štrici“ mu neubližovali, takto si to pamätám ja.

A. Horská, Nové Mesto
LIST ČITATEĽA