Obsadili nás cudzie vojská a my sme sa báli

Aby som si na všetko v tom roku spomenul čo najpresnejšie, zháňam svoj diár z toho roku. Prehľadal som celý byt. Neviem nájsť diár z roku 1968! Sedím bezradne vo svojom bratislavskom byte a spomínam na ten rok...

Á, už viem, kde je môj diár z roku 1968! Niekde vo veľkoskladoch Štátnej tajnej bezpečnosti. „Politické“ písomnosti, články, výstrižky, diár som vtedy odniesol na chalupu mimo Bratislavy. Vtedy mi prehľadali celý byt ONI. Aj na chalupu prišli v nedeľu (ŠtB pracovalo aj v nedeľu). Kufor s diárom si vzali so sebou...

A tak tu sedím v starej Bratislave tridsať rokov po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a spomínam si na svoje 27. narodeniny. Ruské tanky prišli rovno na oslavu mojich narodenín! Bola letná augustová noc, okolo mňa plno kamarátov, veselili sme sa. Okolo tretej nadránom - keď bola narodeninová zábava u nás doma v najlepšom (už sa aj tancovalo) - vošli do Dunajskej ulice tanky. Môžem vám povedať, že to narobilo dosť hluku. A nielen to. Naša ulica už vtedy bola zaprataná zaparkovanými autami a tanky sú dosť široké dvojstopé vozidlá. Osobné autá lietali od tankov na chodníky ako zápalkové škatuľky...

Z balkóna nad Liga pasážou to vyzeralo skutočne ako v americkom filmovom horore. Naposledy vošla do Bratislavy Sovietska armáda v apríli 1945. Podaktorí ľudia vtedy hádzali na tanky kvety. Teraz - v auguste 1968 - sme kvety nehádzali, hoci som ich dostal na svoje narodeniny dostatok. Krútil som neveriacky s pohárom v ruke hlavou. Uprostred Európy v noci chodia po mojom meste tanky! Nestrieľali. Len hučali, strašili, robili na nás bububu. Okupácia bola po odbornej stránke skutočne na vysokej úrovni. Sovietski vojaci ani nevedeli, kde sú. Bratislavský rozhlas a televízia vysielali proti okupantom ešte tri dni po obsadení krajiny... ba i týždeň. Tí, čo obsadili vysielačky, sa nevyznali ani v kábloch, ani vo frekvenciách - v ničom. Mali nás vystrašiť, aby obnovili poslušnú úctu k Sovietskemu zväzu - ale tí, čo prišli, boli sami dosť vystrašení.

Na druhý deň na Námestí SNP hľadeli Rusi z tankov na protestujúce davy vazalov. Hore na veži Kostola Milosrdných bratov sa pobili holuby. Zatrepotali krídlami a mladučkí vojaci z tankov spustili na vežu paľbu zo všetkých strelných zbraní. Celé námestie pri streľbe na holuby zaľahlo na chodníky. Aj oni sa báli, aj my sme sa báli. Teraz - po desaťročiach - by sa Bratislavčan mohol nad tým všetkým usmiať, ale boli aj nevinní mŕtvi. Padli náhodou. Nie v boji. Vládol všeobecný strach. Uprostred Európy v 20. storočí sme sa všetci báli! Obsadili nás cudzie vojská. Utekal som do trafiky a vykúpil som všetky bystrice. Bál som sa, že budeme musieť fajčiť ruské cigarety. Že budeme musieť platiť ruskými peniazmi. Ale Brežnev si s Husákom dali po vodke a to nás skonsolidovalo.

V okupovanej Bratislave vychádzali ešte zopár dní slobodné noviny, znel slobodný rozhlas, dokonca sme schovaní v sklade nábytku na predmestí za horou skríň a stolov vysielali ilegálne televízny program! Akurát, že mi potom naši eštebáci zapatrošili diár z roku 1968 - takže sa už teraz detailne na jednotlivé dni roku 1968 v starej odbojnej Bratislave nepamätám. Ale možno, že u vás neboli a vy sa pozriete do svojho diára.

Július Satinský