Juraj Šebo rozpráva o Bratislave, bigbíte a knihách

Organizátor, spisovateľ a muzikant Juraj Šebo je chodiacou kronikou bratislavskej hudobnej scény, ale aj celého spoločenského diania okolo nej. Už počas vysokoškolského štúdia bol členom viacerých kapiel, dnes patrí k známym tváram bratislavskej hudobnej scény ako organizátor bigbítových podujatí. Odchoval ho bigbít, veľa priateľov má aj medzi českými muzikantmi, patrí k nim aj Petr Janda, Pavel Sedláček a Viktor Sodoma.

Keď v máji 2011 zorganizoval koncert pod názvom 50 rokov bigbítu, prvú elvisovku I Gotta Know z novembra 1960 zaspieval v sprievode kapely Peciho Uherčíka sám. Koncert mal úspech a tak zorganizoval aj koncert Bigbítové Vianoce 2011. Opäť s úspechom. V posledných rokoch sa venuje intenzívne spisovateľskej práci, na svojom konte má sedem vydaných kníh.

Ste Prešporákom, aké bolo detstvo v povojnovej Bratislave?

- Dá sa povedať že dosť pestré. Chodil som na základnú školu na ulici Červenej armády, dnes Grösslingovú, kde chodili také esá ako Satinský, neskôr Filan, Hammel. Aj keď naokolo zúril socializmus, my sme svoje detstvo prežívali snívaním o Amerike, žuvačke a rokenrole.

V závere 50. rokov sa už aj u nás začalo hovoriť o rokenrole. Aké boli vaše prvé kontakty s rokenrolom?

- V tej dobe v rozhlase nebolo veľa takej muziky, ktorá by ma nejakým spôsobom pritiahla, väčšinou to boli také budovateľské piesne. Počúvali sme Viedeň, tam bola relácia Autofahrer unterwegs a vždy posledná skladba bol nejaký rokenrol. Na ten som vždy čakal, ten bol asi o jednej a mne o štvrť na dve začínala škola. Čiže som stíhal ten rokenrol a už som utekal do školy. V hlave som mal rokenrol - a počúval som o úspechoch krajiny sovietov (úsmev).

Ako to pokračovalo?

- Sledoval som kariéru Elvisa Presleyho prostredníctvom viedenského rádia. Pioniersku šatku som čoskoro vymenil za gitaru. Mali sme aj skupinu s názvom Zapaľovač. Svoju kariéru sme skončili, keď sme na školskej slávnosti z príležitosti VOSR zahrali skladbu s mojím textom, kde sme nabádali k zapáleniu školy.

Ako sa Bratislavčan dostal na štúdium do Žiliny?

- Voľba Žiliny bola z pragmatického dôvodu. Partia troch chalanov postihnutých zlým kádrovým posudkom si kúpila spoločný magneťák, museli sme ísť spoločne študovať na menej exponovanú vysokú školu. Nakoniec ten, čo to vymyslel, sa tam ani nedostal. Rozhodla náhoda.

Kde bol Juraj Šebo v dobe, keď sa u nás rozbiehal a udomácňoval bigbít?

- Dá sa povedať, že som pendloval medzi Bratislavou a Žilinou. Nebol som až taký vzorný študent, že by som celý čas trávil na prednáškach v Žiline. Často som pobýval v Bratislave, kde už letel bigbít. Existovali skupiny ako Twist Vlada Chválneho a Tiene so spevákom Vaskom Velčickým, ktorá mimochodom funguje dodnes. Po príchode do Žiliny v roku 1962 som zistil, že aj na škole existuje skupina, ktorá inklinuje k bigbítu. Škola bola presťahovaná z Prahy, kde už bigbít frčal naplno.

Éru slovenskej hudobnej scény mapuje publikácia aj televízny dokument Slovenský bigbít, ktorý bol ocenený Krištáľovým krídlom. K nemu sa viaže aj pamätný a ojedinelý koncert 22. apríla 2007 v bratislavskom PKO s názvom Legendy 60. Zišla sa na ňom prakticky celá generácia slovenskej hudby 60. a 70. rokov. Dá sa takýto koncert prekonať ešte lepším?

- Asi nie. Dať dokopy takú partiu, ako sa to podarilo Dodovi Šuhajdovi v PKO sa už asi nepodarí. Niektorí, ako Marián Bednár z Beatmenu, už ani nie sú medzi nami.

Mikrofón a koncertné pódium ste na dospelé kolená vymenili za počítač s klávesnicou, vydali ste sedem kníh. Kedy dozrel ten pocit, dať myšlienky z jednotlivých dekád na papier?

- Pripúšťam, že ma mohla ovplyvniť úcta ku knihám, ktoré čítam od prvej triedy. Prvú poviedku s názvom 'Ja som pionier kto je viac' som diktoval mame, lebo som ešte nevedel poriadne písať. Neskôr ako sedemročný som napísal sám poviedku (obyčajným namáčacím perom), keď sme sa po hre na doktorov presedlali na hru na spisovateľov. Hra na spisovateľa ma baví dodnes. Páčili sa mi tiež klebety o spisovateľoch. Pevne dúfam, že teraz, keď som sa v pokročilom veku zaradil do tejto kategórie, aj o mne sa začne klebetiť (alebo aspoň hovoriť).

Vaše knihy sa dotýkajú jednotlivých dekád minulého storočia. Tou prvou, ktorej sa dotkneme, je kniha Budovateľské 50. roky. Ako vznikol názov a hlavne obsah, to máte tak skvelú pamäť alebo výborný zdroj?

- Za socializmu v mnohých podnikoch bola dekáda významnou plánovacou časovou jednotkou. Dekáda zvyčajne trvala desať dní. Prečo zvyčajne? Mesiac mal tri dekády. Teda tie posledné dekády v mesiaci mohli trvať osem - február - až jedenásť dní, napríklad aj január. V našich končinách používame desiatkovú sústavu, a tak majú ľudia vo zvyku utrieďovať čas do dekád. Je to trochu umelé, lebo dejinné udalosti si prichádzajú, ako sa im chce, a neriadia sa nejakými desaťročiami. Napriek tomu sa dá duch desaťročí nejako zovšeobecniť. 50-roky boli jednoznačne budovateľské. Aspoň z pohľadu verchušky. Môj otec, ktorý ich strávil v Jáchymove, by ich pomenoval asi ináč.

Éru 60. rokov dokumentujete v knihe Zlaté 60. roky. Boli skutočne zlaté, a v čom?

- Po vojne a krutých 50. rokoch, kde okrem budovania sa ľudia zatvárili a popravovali, 60. roky po Chruščovovom prejave boli takým obdobím uvoľnenia a pocitu slobody. Nielen v hudbe, ale aj v literatúre, umení i v každodennom živote. U nás to vyvrcholilo Pražským jarom v roku 1968. Pre mňa sa zlaté 60. roky skončili 21. augusta 1968.

70. roky ste pomenovali ako Normálne. Boli?

- Názov je provokatívny, samozrejme je myslený ironicky. Slovo normalizácia je samo o sebe nenormálne. Ak sa niečo normalizuje zvonku, už to je nenormálne.

V 80. rokoch prichádza na scénu nová generácia muzikantov, ktorí dosiahli úspech na oboch stranách rieky Moravy. Však aj na obálke knihy Reálne 80. roky je obal LP platne Petra Nagya. Čím bola významná táto dekáda?

- Je zaujímavé, že v tom čase na českej hudobnej scéne panovala pop musik, ktorá čerpala najmä interpretáciou skladieb zo zahraničia v českom jazyku. Nedávno sa mi dostalo do rúk LP s Helenou Vondráčkovou z tohto obdobia, kde zo 14 skladieb boli len 2 pôvodné. Na Slovensku prichádza generácia, ktorej dvere otvorili bigbíťaci zo 60. rokov (Hammel, Varga) s pôvodnou tvorbou. Modus, Elán a neskôr aj Peter Nagy, (ktorý sa stal idolom pubertálnych dievčatiek) prišli s vlastnými skladbami, ktoré zarezonovali najmä u mladšej generácie, ktorá si začiatky bigbítu neužila na vlastnej koži. Tento trend sa objavil aj na bratislavskej lýre. Kamil Peteraj to výstižne charakterizoval, že "lýra sa preobliekla z fraku do texasiek".

Myslím, že už názov ďalšej knižky Slobodné 90. roky hovorí jasnou rečou. Súhlasíte?

- S odstupom času nadobúdajú 90. roky v očiach pamätníkov, ktorí mali to šťastie, že si ich mohli užiť najmä z tej lepšej stránky (nebolo nás zasa toľko), niekedy až mýtických kontúr, keď si človek pripadal, že je svedkom začiatku nejakej novej epochy, na konci ktorej je zlatý vek, zatiaľ záhadne schovaný niekde za rohom. Koho by vtedy napadlo, že zlatá éra okolo neho frčí práve teraz, že onedlho bude so slzou v oku spomínať na tú improvizáciu, častú neumelosť, zmätok a kutilské kúzlo vtedajšej doby, že mu bude pripadať príťažlivejšia než dnešná doba, v mnohom predvídateľnejšia, profesionálnejšia.

Z vášho autorského pera je aj kniha Také bolo PKO. Dianie okolo PKO plnilo v posledných troch či štyroch rokoch denne spravodajstvo elektronických aj printových médií. Petície nepomohli, dnes je zrejme definitívne zatvorené. Tak teda aké bolo PKO?

- Príbeh o PKO je príbehom o podivných cestách kultúry na Slovensku a pripomína nám známu pravdu, že doba si nevyberá do akej nádoby naleje svoj obsah. Nie som zástancom nostalgického spomínania na mladé časy prežité v PKO, ktoré bolo chrámom kultúry celého Slovenska do poslednej chvíle svojho fungovania. Národ, ktorý si búra svoje vlastné chrámy, nemá príliš veľkú budúcnosť.

S PKO je spojená éra Bratislavskej lýry, desiatky zahraničných hviezd, medzi nimi Sandie Shaw, Cliff Richard, Charles Aznavour, Al Bano či americká skupina Beach Boys. To všetko ste zažili?

- Okrem Sandie Shaw, ktorá bola na môj vkus príliš popová, som videl všetkých. Vidieť v tej dobe najväčšie svetové hviezdy naživo, to bol skutočný zážitok. Je to zásluha najmä Deža Hoffmana, dvorného fotografa Beatles pôvodom zo Žiliny, ktorý ich sem dokázal nalákať za symbolický honorár.

Podľa najnovších informácií už pripravujete knihu z ďalšej dekády, ktorá zmapuje roky 2000 až 2010. Je stále o čom písať?

- Písanie o minulosti ma už prestáva baviť. Pripravujem niečo o našej prítomnosti, dokonca s dosahom na budúcnosť s orwellovským pracovným názvom 2084, alebo Tatkinov nočník. Kniha o prvej dekáde nového milénia je poslednou na tému našej minulosti podľa dekád s pracovným názvom Turbo dekáda. Podobne ako všetky moje ostatné knihy nie je o nostalgii. Nostalgickému spomínaniu na minulosť sa bytostne bránim. Nechcem sa dostať do situácie ako väčšina autorov, ktorá píše knihy spomienok, je tam totiž často podvedomá snaha vykresliť svoju osobu v lepšom svetle, čo môže v konečnom dôsledku spôsobiť prekvalifikovanie žánru na bájky. A to nikdy nebolo mojím zámerom.

Vaša najnovšia kniha O socialismu s láskou vyšla v češtine. Bol nato špeciálny dôvod?

- Zažil som Prahu 50. a 60. rokov cez prázdniny, kde som navštevoval otcovu známu, ktorá bola takou mojou druhou mamou. Mám k Prahe a Čechám blízky vzťah. Mnohí moji českí priatelia ma nabádali, aby som podobné niečo, ako som napísal o Slovensku a Bratislave, napísal aj o Prahe. Dal som sa nahovoriť. Kniha sa pomerne dobre predáva aj na Slovensku. Jej krst s Dadom Nagyom bude v stredu 28. marca v bratislavskom Panta Rhei na Poštovej ulici.

Ktoré z tých desaťročí je vám ako pamätníkovi to najbližšie?

- Možno sa budete čudovať, ale asi tie 50. roky. Bol som nevinné decko a všetko som vnímal očami dieťaťa. Všetko bolo pre mňa vzácne, i keď doba bola veľmi ťažká, môj otec bol obeťou tých rokov. Ale ako decko som to viac-menej nevnímal. Veľa toho bolo zakázané, ale keď bol človek trošku šikovný, tak sa dostal aj k tomu, čo bolo zakázané. Vtedy to malo svoju hodnotu. Dnes je všetko dovolené, všetko si môžeš zohnať, nič nie je zakázané. Tá sloboda sa postupne jednotlivými dekádami akoby približovala, až to vyvrcholilo dneškom, keď už každý môže všetko. Myslím si, že to tiež nie je to pravé makové.

Vaše knihy poznáme, ale z vášho pera je aj televízny scenár.

- Áno, je to seriál o Slovenskej televízii v minulosti, od začiatku až do dnešných dní, volá sa Taká bola Slovenská televízia. Ja som robil scenár k dielom z rokov 1974 až 1989, čiže možno povedať, že socializmus až po revolúciu. Televízia ma oslovila zrejme aj na základe mojich kníh, použili sa z nich niektoré časti. Televíziou som žil ako v tej dobe každý človek, lebo to bola prakticky jediná naša zábava.

Čo všetko pamätáte, čo máte vo svojom archíve, ako vyzerá, sú to denníky, kroniky či krabice od topánok so stovkami výstrižkov?

- S tými krabicami máte trocha pravdu. Je to celé o škatuliach, mám v nich tie veci trochu usporiadané, ono je to vlastne taká matrioška, že si to zakladám, novšie veci na vrchu, staršie vo vnútri, ale ten hlavný archív nosím v hlave. Ľudský mozog je fantastický, perfektne spracováva dojmy staré 50 rokov, horšie je to s tými novinkami. Mám veľa poznámok, lepil som si obrázky Elvisa Presleyho a ľudí, ktorí v tej dobe leteli. Mám ale veľa fotografií a keď sa pozriem na nejakú fotku - vždy som fotil akčné veci, nie také že vyletí vtáčik - vždy sa na tej fotke niečo dialo. Každá tá fotka mi pripomína nejaký dej, pomocou nich sa mi objavia staré udalosti. Ale nie som nejaký nostalgik, že by som plakal nad minulosťou. Tak sa mi to vynára, hodím to na papier a niekto to aj číta.

Otázka na záver - nedozrel čas, alebo nezaslúži si slovenská hudobná scéna napríklad bigbítové múzeum?

- Máte pravdu, Česi podobné niečo majú. Nedávno som bol v Londýne, kde za 6,5 milióna libier postavili múzeum britskej pop music. Vidieť to na vlastné oči, to bol sen. Ja mám tiež svoj sen postaviť spolu so starými bigbíťakmi niečo podobné na Slovensku. Prvé kroky sa už spravili. Dokonca sme mali s magistrátom vybrané priestory. Skončilo to typicky po slovensky. Priestory magistrát prenajal súkromníkovi. Nevzdávame to, hľadáme sponzorov a vhodné miesto. Exponáty už máme.

Bratislavský rodák Juraj Šebo (*12.12.1943) je absolventom Vysokej školy dopravnej v Žiline. Počas vysokoškolského štúdia bol členom niekoľkých bigbítových kapiel. Po ukončení štúdia so zameraním na spoje nastúpil do služieb Pošty, ktorej ostal verný celú profesijnú éru. Rok strávil v Kosove zakladaním poštových služieb, po návrate na Slovensko sa mu podľa jeho slov začalo na Slovensku páčiť všetko. Vo svojej literárnej tvorbe autenticky a zároveň pútavo zachytáva udalosti, miesta, atmosféru, každodenný život a pocity ľudí v jednotlivých dekádach uplynulého storočia. Úspech si získal knihami Budovateľské 50. roky, Zlaté 60. roky, Normálne 70. roky, Reálne 80. roky, Slobodné 90. roky a Také bolo PKO. Je známy ako organizátor viacerých hudobných podujatí. V týchto dňoch už pracuje na novej knihe, ktorou zmapuje obdobie prvej dekády nového storočia, teda roky 2001 až 2010.

(TASR)