Cisár František Jozef I. a Prešporok očami Prešporských novín

„Spoluobčania! Oznamujem vám radostnú zvesť! Jeho Veličenstvo náš najvrúcnejšie milovaný apoštolský kráľ príde do nášho mesta. Slávnostným rúchom nech sa skvie staré mesto kráľovských korunovácií! Srdečným teplom nech je predchnuté naše holdovanie v zvyčajnej vernosti, s nadšene planúcou láskou pozdravme a radostne privítajme prvého medzi Uhrami, Jeho Veličenstvo kráľa!“

Týmito slovami sa na Prešporčanov obrátil mešťanosta Theodor Brolly pred poslednou z návštev Františka Jozefa I., ktorá sa uskutočnila 1. 6. 1909. Dva z predchádzajúcich panovníkových pobytov mali po sebe zanechať trvalú stopu: 16. 5. 1897 odhalil cisár jazdecký pomník Márie Terézie a 30. 12. 1890 otvoril prvý stály most cez Dunaj nesúci jeho meno. Na rok 2000 pripadlo nielen 110. výročie tejto návštevy predposledného rakúskeho monarchu v našom meste, ale aj 170. výročie jeho narodenia (*18. 8. 1830). Pripomeňme si preto atmosféru čias, keď provinčný Prešporok so svojimi 63 000 obyvateľmi ležal 200 km od najbližšej hranice a každoročná augustová oslava cisárových narodenín patrila k roku rovnako neodmysliteľne ako Vianoce.

NÁVŠTEVA PANOVNÍKA BOLA VŽDY VEĽKOU SLÁVOU

Príchod Jeho cisárskeho a kráľovského apoštolského Veličenstva - ako znela jedna z možných titulatúr rakúskeho panovníka - bol, samozrejne, vždy spojený s veľkou slávou. Ako sa môžeme dočítať v patrične patetickej novinovej správe z augusta 1857: „Čoskoro nato oznámilo dunenie diel z tunajšieho Hradného vrchu mestu Prešporku, že sa blíži cisár, a srdcia túžobne vyčkávajúceho davu búšili s každou salvou čoraz hlasnejšie v ústrety okamihu, v ktorom mali uvidieť tvár Najvyššieho zemepána."

Dunenie diel bolo okrem iného aj signálom pre nastúpenú čestnú vojenskú jednotku a mestských hodnostárov, aby sa pripravili na uvítanie mocnára. Že sa na avízo kanónmi nedalo vždy spoliehať, popisuje iná správa, tentoraz z mája 1897, keď cisár za veľmi nepriaznivého počasia odhaľoval pomník Márie Terézie. O 8. hodine ráno (pol hodiny pred príchodom vlaku) boli už všetci nastúpení na železničnej stanici a nálada zodpovedala zlému počasiu. Ako píšu noviny, „vietor studene dul a človek by takmer začal pochybovať o úspechu dnešného podujatia. Každý sa snažil zachytiť signálne výstrely delostrelectva z Hradného vrchu, avšak zbytočne, pretože silný vietor odniesol zvuk detonácií, a zrazu bol dvorný vlak tu, bez toho, aby na to bol niekto poriadne pripravený."

Útrapy spojené s vítaním vysokopostavených návštev pekne popisuje v svojich Demokratoch Janko Jesenský:

„Starosta mesta kúpil si ešte jedny okuliare, ak by zabudol jedny doma, aby neprišiel do zmätku pri čítaní rečí a prípitkov. Na slávnostných čiernych šatách mal deväť vrecák. V každom prichystaná reč." V podobnej situácii by sme zastihli v roku 1890 po otvorení Mostu Františka Jozefa v Prešporku pána vrchného župana Jozefa grófa Zichyho, ktorý najprv pozdravil rakúskeho cisára a uhorského kráľa vzletnou zdravicou ako vedúci deputácie prešporského a susedných komitátov, s ktorými po skončení audiencie dôstojne odkráčal, aby sa vzápätí vrátil v čele ďalšej deputácie - tentoraz mesta Prešporka - s ďalším prívetom. V tomto prípade by bolo iste trápne popliesť si vrecká a povedať dvakrát tú istú reč. Pánu vrchnému županovi sa to nestalo a závery obidvoch jeho príhovorov stoja za odcitovanie ako príklad štylistiky starej monarchie:

„Vášmu Veličenstvu a vlasti patria v nebezpečí naše paže a naša krv - v mieri naša pričinlivá práca - vždy ale naše srdce, naša vernosť, naša nadšená úcta! Nech žije kráľ!" A o chvíľu: „Čo nám však ani čas, ani zmenené pomery nikdy nezoberú, čo je naším nescudziteľným vlastníctvom, ktoré v nás zapustilo hlboké korene rovnako ako viera v jediného Boha; to je hlboká úcta a oddanosť, neochvejná vernosť Najvyššej osobe Vášho Veličenstva a dynastii, ktorá - napĺňajúc celé naše bytie - bude žiť v našich srdciach, kým stojí Prešporok a kým žije čo len jeden z jeho synov. Nech žije kráľ!"

V slávnostných rečiach z konca minulého storočia - keď mnohé vedúce funkcie v uhorskej časti monarchie zastávali bývalí revolucionári z rokov 1848-49 - spravidla taktne vynechávala hneď prvá návšteva ešte ani nie 19-ročného cisára v Prešporku. Tá sa uskutočnila 10. mája 1849, v čase úspešnej ofenzívy maďarských revolučných vojsk proti jednotkám verným habsburskej dynastii. Cisár dorazil ráno o pol siedmej, bezprostredne nasledovaný ministerským predsedom kniežaťom Schwarzenbergom a ruským generálom Fiodorom Bergom, s ktorým dohadoval podrobnosti ruskej pomoci proti maďarskej revolúcii, o ktorú požiadal cára 1. mája. Čítanie novín v týchto časoch nebolo zväčša žiadnou zábavkou. Posúďte sami: „Úradný oznam. Daniel Christian Dressler, šepkár v tunajšom divadle, sa nízkymi utŕhačnými rečami proti najvyššiemu cisárskemu domu dopustil zločinu urážky majestátu a ústnym podnecovaním a popudzovaním proti vláde zločinu poburovania. Menovaný bol na základe stanného práva odsúdený na smrť obesením, bol však omilostený na smrť prachom a olovom. Tento rozsudok bol dnes vykonaný ako zaslúžený trest a odstrašujúci príklad pre všetkých zle zmýšľajúcich."

Tí dobre zmýšľajúci našli iste povzbudenie v nasledujúcej správe Prešporských novín: „Viedeň, 6. mája 1849. Teší nás, že môžeme dnes našim čitateľom predstaviť povahový rys nášho mladistvého monarchu, ktorý je najkrajším vysvedčením jeho ušľachtilého srdca. Keď si cisár pri vojenskej prehliadke zastal medzi početnú generalitu, všimlo si Jeho Veličenstvo v prvých radoch k nemu sa tlačiaceho ľudu vojaka pluku Deutschmeistrov prichádzajúceho na barliach. Len čo ho Jeho Veličenstvo zbadalo, pristúpilo k nemu a s účasťou sa vyzvedalo, kde bol zranený. Po odpovedi opýtaného, že sa to stalo v Taliansku, vypytovalo sa Jeho Veličenstvo ďalej na jeho stav a opustilo ho s prejavmi najživšej účasti. Táto scéna urobila ako na zraneného bojovníka, ktorý v tomto okamihu iste zabudol na všetko svoje nešťastie, tak aj na všetkých okolostojacich dojem rovnako hlboký ako radostný, pretože nám dala príležitosť nazrieť do ušľachtilého srdca nášho monarchu a tento pohľad nás oprávňuje k najkrajším nádejám."

Hoci čas mnohé zahladil, popravy na začiatku jeho vlády, najmä obesenie 13 najvyšších dôstojníkov maďarských revolučných vojsk v pevnosti Arad, trápili Františka Jozefa aj po rokoch. Viackrát svojej manželke Alžbete povedal: „Keby som mohol, všetkých by som ich vyhrabal zo zeme vlastnými rukami."

CISÁR FRANTIŠEK JOZEF I. TOHO VEĽA NENAHOVORIL

Najveľkolepejší dojem zo všetkých návštev Františka Jozefa v Prešporku zanechala bezpochyby jeho účasť na slávnostnom odhalení jazdeckého pomníka Márie Terézie 16. 5. 1897, a to v sprievode prakticky všetkých členov panujúceho rodu. 13. 5. dorazili do mesta z cisárskych stajní 2 veľkolepé korunovačné koče, 55 ekvipáží a 65 nádherných koní. 860 metrických centov ťažký pomník z carrarského mramoru tu už bol o niečo dlhšie: do mesta ho dopravili železnicou začiatkom septembra predchádzajúceho roku.

Ráno o 7. (jeden a pol hodiny pred príchodom cisára na stanicu) nastúpil na trasu slávnostného sprievodu vojenský špalier. Už týždeň pršalo, v skorých ranných hodinách dážď síce ustal, ale nad mestom sa zhromažďovali ťažké dažďové oblaky. Pomník musel byť v noci kvôli búrke celkom odhalený; hneď s prvými rannými zorami ho náhlivo znova zahaľovali, pretože už v túto neslýchanú rannú hodinu prichádzali diváci, aby si zabezpečili miesto. Počasie sa napokon podľa spravodajstva novín umúdrilo a v rozhodujúcom momente sa predsa len nakrátko vyjasnilo.

Cisárov názor na pomník priniesli Prešporské noviny 19. mája v zvláštnom článočku s názvom Slovo cisára, ktorý opäť potvrdzuje, že František Jozef toho veľa nenahovoril. Posúďte sami: „S pohľadom pevne upretým na pamätník, z ktorého práve začala padať zakrývajúca ho látka, stál náš všetkými milovaný kráľ pred vznešeným panstvom. Keď za zjavila pekná a ušľachtilo formovaná hlava veľkej Márie Terézie, vyjadrovali rysy Jeho Veličenstva plné prekvapenie a kráľ sa obrátil na korunnú princeznú-vdovu Štefániu so slovami: „To je pekné!" Osobitným vyjadrením týchto kráľovských slov bol aj stisk ruky, ktorého sa od kráľa dostalo umelcovi Johannovi Fadruszovi po jeho predstavení mešťanostom." V každom prípade treba oceniť, ako novinár tri cisárove slová dokázal zaobaliť tromi košato rozvitými vetami.

Okrem oficiálneho spravodajstva bolo treba, samozrejme, čitateľov novín pred 100 rokmi rovnako ako dnes zásobovať kuriozitami, čiernou kronikou a historkami zo života „high society". Pozrime sa teraz na odhalenie pomníka Márie Terézie z tejto strany.

Prvá pre vtedajších Prešporčanov pravdepodobne neslýchane zaujímavá správa je zo 17. 5.: „Včera pri sledovaní slávnostného sprievodu omdlela na Námestí milosrdných staršia pani. Keď ju prebrali, mohla sa pobrať domov."

A napokon jedna správička zo vznešených kruhov, v ktorej opäť vystupuje lakonický František Jozef. Čujme Prešporské noviny z 18. 5. 1897: „Najvyššie uznanie. Jeho Veličenstvo kráľ sa včera po cirkevnej slávnosti vo františkánskom kostole prihovoril pánu Jozefovi von Palugyay týmito slovami: Venovali ste tunajšej posádke víno. To ma veľmi potešilo."

To je všetko.

PODDANÝM JEHO VELIČENSTVA STAČILO K ŠŤASTIU MÁLO

Obyčajným poddaným Jeho Veličenstva stačilo z dnešného pohľadu k šťastiu málo. Spravodajstvo z prvej cesty mladého cisára po Uhorsku napríklad zvestuje: „Martin, 11. august 1852. ... čoskoro bola usporiadaná improvizovaná ľudová veselica, ktorá trvala až do neskorej noci. Tanec a hudba boli všeobecné, ľud bol skutočne radostne pohnutý a jeho veselosť sa stupňovala až k nadšeniu, keď Jeho Veličenstvo oblažilo veseliacich sa svojou Najvyššou prítomnosťou." Doplňme ešte kuriozitu, že úsek od Kraľovian po sučiansky most prešiel panovník na plti.

Aj svojich rómskych poddaných dokázal cisár nesmierne oduševniť, ako nám hovorí novinová správa z jeho druhej cesty po Uhorsku v roku 1857 (pri obidvoch týchto cestách navštívil cisár aj Prešporok). Hovorí sa v nej o slavobráne na hranici prešporského správneho územia, pri ktorej vítal panovníka generálny guvernér Uhorska arcivojvoda Albrecht. S narážkou na cisárovo heslo Viribus unitis - Spojenými silami sa ďalej píše: „Spojené sily sa tu vzťahovali aj na Cigánov rozložených po okolí, ktorí vyžadovali svoj podiel účasti na láske k svojmu urodzenému monarchovi a ukuli pre slavobránu všetky klince."

I v čase návštev Františka Jozefa I. mohol čitateľ nájsť v novinách mnohú zaujímavosť nesúvisiacu priamo s posvätnou osobou Jeho Veličenstva. Poslúžme si niekoľkými ukážkami:

20. 5. 1897 pokladali noviny za potrebné zvestovať čitateľom túto správu: „Dnes dopoludnia prešla mestská električka na ulici arcivojvodu Fridricha psa natieračského majstra Ohrabku. Zviera bolo na mieste mŕtve."

4. 1. 1891 (v čase sčítania obyvateľstva): „Mnohý z vyplnených sčítacích lístkov prináša hojnosť nechcenej komiky. Na exemplári, do ktorého nám náhoda umožnila nazrieť, odpovedá naivná stvora na otázku „Náboženstvo?" s presvedčivým lakonizmom: „Áno!" a v rubrike „Viete čítať a písať?" veľmi svedomito: „Áno, ale len s okuliarmi."

Novinový výlet do starého Prešporka zakončime slovami Františka Jozefa I. spred 110 rokov: „S radosťou som videl, že toto mesto urobilo napriek zmeneným pomerom posledných desaťročí také pekné pokroky vo všetkých smeroch. Buďte ubezpečení, že Naše priania všetkého najlepšieho sprevádzajú jeho ďalší rozvoj."

Pripravil Zbyněk Kubáček a Mestské múzeum v Bratislave