Aj ja som chlapec z Dunajskej ulice

Keď čítam príspevky pána Júliusa Satinského, vždy ma pichne pri srdci, lebo aj som „chlapec z Dunajskej ulice“. Chodil som do školy s Martinom Hricom (novinár), Edom Hricom (riaditeľ ZŠU v Pezinku), Ľudom Gyulayom (prvým pozamatovým primátorom Šamorína, tiež chlapcami z Dunajskej ulice.

Bol som jedným z tých, čo Júliusa Satinského kriesili, keď mu prišlo zle pri „postávaní" čestnej stráže pri bustách (Stalina alebo Gottwalda? Doteraz neviem, či mu bolo naozaj zle - všetci sme to brali ako veľkú srandu).

Na asfalte Dunajskej (číslo 40, teraz číslo 30) som počas štyroch rokov choval pár bielych kohútov. Musíte si na ne pamätať (každý dostal kuriatka počas školského výletu do račianskej liahne). Po 8. ročníku mi povedali - „žiadne školy". Mama prešla množstvom anabáz po úradoch, kým mi zohnala povolenie študovať aspoň baníctvo. A tak som sa prvýkrát rozlúčil s Dunajskou ulicou a šiel som na priemyslovku do Spišskej Novej Vsi.

Druhýkrát a na dlhší čas som sa musel s Dunajskou rozlúčiť roku 1958, keď „kompetentné orgány" zistili, že môj otec, ktorého v roku 1946 orgány NKVD odvliekli na Sibír, im cestou utiekol, pôsobil v USA a za výsledky vedeckej práce bol vyznamenaný Gugenheimovou cenou (aká fatálna zhoda okolností - medzi tisícami eštébačikov, ktorí aj po slovensky hovorili, sa našiel „inteligent", čo vedel po anglicky prečítať tú, pre mňa osudnú, správu). Deportovali ma do ZSSR s 10-ročnou internáciou na Urale. Neskôr som sa cez konkurz dostal do Jalty. Za „perestrojky" sa mi hospodárilo tak dobre, že ma nemohli nechať na mieste, a tak som sa z riaditeľa ocitol v kotolni.

Domov som sa vrátil až v roku 1991. Povolili mi trvalý pobyt, vrátili zaniknuté štátne občianstvo, len doteraz bývam v podnájme a na Dunajskú si chodím len zaspomínať.

Jaroslav Arbatský, Staré Mesto
LIST ČITATEĽA