Príbeh pamätníka: Poliak Marcin Bieniada utiekol v roku 1982 cez prísne stráženú hranicu z Devína do Rakúska

Zdroj: ÚPN

V novembri si pripomíname 35 rokov od Nežnej revolúcie. Mnohým sa počas totality stal osudným aj bratislavský Devín, napísal však aj šťastné príbehy. Jedným z tých, ktorým sa za železnú oponu dostať podarilo, je aj Poliak Marcin Bieniada.

„Ja som vtedy nenávidel komunizmus, všetko som mu dával za vinu,“ hovorí. Vďaka tomu, že jeho otec pracoval v Duslo Šaľa, mal možnosť vycestovať do Československa, a tak si ako 23-ročný naplánoval útek cez Devín. Viackrát sa bol pozrieť na miesto pri Dunaji, kde by bolo najlepšie prekročiť hranicu.

„Obliekol som sa ako turista, ale vždy inak, aby som nevzbudzoval podozrenie. Často som sedával v pohostinstve, ktoré sa teraz volá U Srnčíka, a odtiaľ som sledoval hranicu. Raz, keď som tam sedel, prišli príslušníci pohraničnej stráže a zatkli mladíka, ktorý sedel pri mne, pretože vyzeral podozrivo – a ja nie,“ spomína Bieniada pre Ústav pamäti národa (ÚPN). Rakúsko bolo hneď za riekou, tú však od Devína oddeľovali vysoké drôtené zátarasy, a tak sa rozhodol, že ich preskočí z neďalekej lampy. Spolu so sestrou začal na lampe v Šali trénovať zoskoky. „Ja som jej pomáhal vyjsť na lampu do výšky meter dvadsať, kde sa nachádzala taká hrana. Potom som vyliezol ešte vyššie ako sestra a postavil som sa jej na plecia, odkiaľ som sa mohol odraziť. Bol som vo výške dva a pol metra a to bolo už o trochu vyššie ako signalizačný plot. Vyrátali sme, že to trvá 50 sekúnd, čo dávalo predpoklad na úspech.“

23. augusta 1982 pricestovali súrodenci vlakom zo Šale do Bratislavy a potom podvečer autobusom číslo 29 od Mosta SNP do samotného Devína. Tam však bolo ešte pred deviatou večer dosť rušno, preto zostali čakať v kríkoch. Keď premávka ustala, Bieniada odhodil svoju modrú bundu a zostal len v čiernom. Vyliezol na lampu a s pomocou sestry drôtené zátarasy preskočil bez toho, aby sa dotkol latky, ktorá by vyvolala poplach. „Pristál som na druhej strane, ale ani som sa nepohol, kým príde ďalší autobus, pretože som sa chcel najskôr presvedčiť, že je sestra v bezpečí,“ hovorí.

Zdroj: ÚPN

​Marcin Bieniada.

Keď po pätnástich minútach videl, že bezpečne nastúpila, konečne sa mohol pohnúť ďalej. Preplazil sa popod kotúče ostnatého drôtu a celý doškriabaný vstúpil do ramena Dunaja. Rieka bola silno osvetlená lampami, a tak kráčal po dne po nos ponorený vo vode, aby ho bolo čo najmenej vidieť. „Tam som mal najväčší strach,“ hovorí Poliak. Keď prišiel na polostrov, asi hodinu sa cezeň nenápadne plazil a potom už vkĺzol do Dunaja. Spočiatku bola voda pokojná, no čím ďalej plával, tým bol prúd silnejší, až mal strach, že ho unesie späť do Petržalky. Napokon sa mu však podarilo vyjsť na breh - a bol vo vysnenom Rakúsku. Na miesto svojho úteku sa však Marcin Bieniada dodnes vracia. „Nedokážem to opísať, ale Devín mám veľmi rád. Bol to najdôležitejší deň môjho života. Každý rok sem teda chodím a sledujem, čo sa tu mení. Naozaj sa mi tu veľmi páči,“ uzatvára.

(ÚPN, ak)