Zdroj: Archív TASR
Spisovateľ Juraj Šebo vo svojej skvelej knižke o bratislavských kaviarňach, krčmách a vinárňach píše aj o podnikoch s ľudovými cenami. Rozhodne nepatrili medzi noblesné, zato tu panovala tá pravá krčmová atmosféra. Na nasledujúcich riadkoch vám pripomenieme niektoré z nich.
Slávnosťou pre bratislavských pivárov sa stalo otvorenie pivárne Budvar na rohu Moskovskej a Strážnickej ulice. Bolo to niekedy okolo roku 1970. Mala sa stať výkladnou skriňou svetovo uznávaného českého piva. V deň otvorenia pivo čapovali do kameninových krígľov s logom pivovaru. Po záverečnej vraj v podniku nezostal ani jeden. Pilo sa aj na ulici pred krčmou, postojačky napriek tomu, že vnútri bolo upozornenie, že je to zakázané. Neskôr Budvar premenovali na Gemer.
Postávanie pred Budvarom
Ak sa história píše v krčmách, v Bratislave to muselo byť v legendárnej Fajke. Stála na rohu Veternej ulice a Suchého mýta a pamätala si ešte časy Rakúsko-Uhorska, keď bola Bratislava trojjazyčná. Vnútri bola za mojich mladých čias tabuľka „Pľuvanie na dlážku je zakázané“ v troch jazykoch. Súviselo to so zlozvykom fajkárov pľuvať na zem. Pilo sa všetko, čo tieklo, snáď len s výnimkou vody. Pivo, víno, tvrdé, čaj, káva... Miestnou špecialitou bol námorník – hovädzí guláš s uhorkou, ktorý sa zapíjal pivom.
Fajka v roku 1910. Foto v úvode článku je z roku 1974 - o dva roky ju zrovnali so zemou.
Fajka padla za obeť budovaniu mimoúrovňovej križovatky a podchodu pre peších na Mierovom námestí – v roku1976 ju zrovnali so zemou a ešte pred ňou, v roku 1975, neďaleký Hron. Do tejto krčmy chodievali okrem tradičnej klientely aj mladí bigbiťáci a džezmeni z Tradicionálu. Chalani boli väčšinou poslucháčmi stavebnej fakulty, ktorá bola dosť blízko. V Hrone obsluhoval brat Jula Satinského.
Neútulný Mýtnik, kde šéfoval pán Soos.
Neútulný pajzel na rohu Vazovovej ulice Mýtnik býval otvorený do štvrtej rána. Hrávala tu živá hudba a chodili sem prostitútky, najmä tie staršie. Vedúcim bol pán Soos z Dunajskej Stredy, obchodník každým cólom a skutočne vplyvný človek. Vedel vybaviť telefón, prijatie na medicínu i dodávku vajec. Jeho zásluhou vraj nedošlo k plánovanému búraniu Mýtnika pri výstavbe Národnej banky.
Albrecht bola zas romantická krčma na Mudroňovej ulici 82. Nachádzala sa v najexkluzívnejšej štvrti, nad hradom a neďaleko Slavína, obklopená rodinnými domčekmi. Chodili sem bigbiťáci, študenti z Mlynskej doliny a, samozrejme, pekné dievčatá na kofolu. Neskôr sa z podniku zachovalo len torzo, krčma a terasa, zvyšok budovy slúžil na administratívne účely (istý čas v nej fungoval malý obchod s potravinami, osvetová beseda, kde sa premietali i filmy, a tiež ambulancia s doktorom Žabkayom, pozn. red.).
Albrecht (vpravo) prežil, dnes funguje ako honosný hotel.
Na Albrecht si zaspomínal i historik Vladimír Tomčík: „Chodievali sme sem koncom 60. a začiatkom 70. rokov... Čapovali, samozrejme, Stein, poháre umývali tradične, na zinkovom pulte, na ktorom stála prázdna sklená skrinka. Vždy bola prázdna, možno však, že ráno v nej boli ruské vajcia či obložené chlebíčky. Potom prišlo rozhodnutie špinavú krčmu 4. cenovej skupiny ´scivilizovať´ a urobiť z nej cukráreň. Dôvodom mali byť opilci, vraj kazili mládež z oproti stojacej základnej školy. Štamgasti spísali petíciu, ale ani argument, že krčma tu bola skôr ako škola, nezabral...“
Dnes u Albrechta funguje honosný hotel pod rovnakým názvom. To je pekný koniec kariéry tejto slávnej krčmy, ľahko sa jej mohlo stať, že by ju dali zbúrať.
(bn)
Spracované podľa knihy Juraja Šeba Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1989, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva).