Zelený dom kedysi nemohol byť zelený

Okrem radnice a otvorených verejných priestranstiev vlastnilo mesto aj vo vnútornom opevnenom areáli ďalšie nehnuteľnosti. Okrem opevnenia a s ním súvisiacich brán a veží to boli napríklad zbrojnice.

Radnici sa významom skoro vyrovnávala budova, ktorá stojí doteraz a je známa pod nepresným menom „zelený dom“.

Tento dom až do 30. rokov 19. storočia nemohol byť zelený, lebo jednoducho nejestvovala možnosť vyrobiť trvanlivú zelenú fasádnu farbu. V skutočnosti boli zelenými ornamentmi od stredoveku pomaľované steny jednej z najdôležitejších miestností tohto domu, a preto mu hovorili Grünstübelhaus. Až neskôr doslovne preložili do maďarčiny toto slovo výrazom Zöldszobaház. Slováci sa spočiatku snažili hovoriť o zelenoizbovom dome, ale nakoniec sa rozhodlo považovať celý dom za zelený. Zelenou sa v slovenčine stala aj priľahlá ulička, pôvodne známa v 14. a v 15. storočí ako „nová“. V nemčine sa volala Grünstübelgasse, čo správnejšie vyjadrovalo jej susedstvo s domom, v ktorom bol preslávená zelená izba.

Mesto teda má okrem „bielej“ či dokonca „snehobielej“ ulici (Schneeweissgasse), ktorá bývala po čerstvom natretí fasád naozaj biela (latinsky „platea alba“) aj „zelenú“, ktorá nikdy v minulosti zelenou nebola, iba ak by boli po nej rozsypali čerstvo nakosenú trávu. Zeleno dekorovaná sieň, ktorá dala objektu meno, sa zrejme používala ako hostinská miestnosť, predávalo sa v nej víno z mestskej úrody. V dome boli určite aj možnosti ubytovania, ako v každom slušnom zájazdnom hostinci.

V 17. storočí dom zásadne prestavali. Stalo sa tak pravdepodobne po roku 1647. Vtedy totiž, 15. júna, vyhorel celý rad domov v tejto časti mesta. Požiar vznikol v kuchyni neďalekého domu na Ventúrskej ulici, kde bol ubytovaný český kancelár gróf Martinic, ktorý sem prišiel ako hosť na slávnosť korunovácie Ferdinanda IV. za uhorského kráľa. Kvôli požiaru museli korunovanie preložiť až na nasledujúci deň. Požiar zrejme zničil aj maľby v „zelenej sieni“. Po prestavbe slúžil zrekonšturovaný objekt mestu až do 80. rokov 18. storočia. Veľkú sieň mesto občas prenajímalo na zasadania župe, inokedy sa tam konali divadelné predstavenia. Nariadenia cisára Jozefa II. ako uhorského kráľa prinútili mesto „Gruensteubelhaus“ predať.

Nový majiteľ ho dal po roku 1775 prestavať na obytný meštiansky dom. Jeho fasádu vtedy zavŕšili klasicistickým štítom, do ktorého zakomponovali starší kamenný reliéf s biblickou scénou. Starozákonná scéna predstavuje mužov Jozuu a Kaleba, ktorých Židia vyslali na „prieskum“ do Kaananu. Muži sa vrátili so správou, že krajina, do ktorej sa sťahujú, je veľmi bohatá a úrodná a ako dôkaz priniesli obrovské strapce hrozna. Na konci 19. storočia dom znovu prestavali a na jeho fasádu na prvom poschodí pridali dlhý balkón. Obnovený dom na začiatku 20. storočia istý čas obýval gróf Pálffy.

Po reštitúcii sa dom v 90. rokoch stal bankovým objektom. V priestoroch bývalej reštaurácie, kde v 60. rokoch 20. storočia začínala Bratislavská informačná služba, je po ďalšej rekonštrukcii filiálka Slovenskej sporiteľne. V klenutých prízemných priestoroch pri Zelenej ulici, ktoré vznikli ako stajne, už niekoľko rokov úspešne pôsobí Galéria Slovenskej sporiteľne, ktorá formou krátkodobých výstav verejnosti sprístupňuje diela moderného výtvarného umenia.

Štefan Holčík

FOTO - Oto Limpus