10. Ku kúpe televízora sa dalo dostať ťažko

Prvé televízory sa na Dunajskej ulici objavili koncom päťdesiatych rokov. Predajňa tu nebola, ale do domácností si prví šťastlivci nosili sovietske aparáty značky „TEMP“ zo Živnodomu. Bol to úžasný vynález!

Obrazovka bola veľká ako žiacka knižka. K majiteľovi  televízora sa večer zišli všetci susedia a sledovanie  televízie bola spoločenská udalosť. Každú chvíľu sa na obrazovke zjavoval titulok „Porucha nie je vo vašom prijímači.“ Trpezlivo sme sa dívali na vertikálne a horizontálne čmuhy kombinované s výdatným snežením.

Ku kúpe televízora sa dalo dosť ťažko dostať, aj keď ste mali peniaze. Do obchodu vozili v noci alebo ráno 20 kusov. Od večera sa pred obchodom tvorila fronta. Podaktorí sedeli pred predajňou na rozkladacích rybárskych stoličkách a driemali. V čakaní v rade sa striedali jednotliví členovia rodiny. Podaktorí stáli na chladničku, iní na televízor.

Pamätám sa, aké bolo celé mesto pobúrené skrivodlivosťou  istého podvodníka, ktorému sa podaril husársky kúsok. Nadránom vyšiel z dvora pri vchode do predajne v bielom plášti človek. Vyberal peniaze na televízory. Vraj tí, čo si predplatia pred otvorením obchodu majú televízor istý, zarezervovaný. Zapisoval si mená predplatiteľov aj čísla občianskych preukazov. Keď vybral peniaze za dvadsať kusov, odišiel s peniazmi opäť do dvora - akože odchádza do skladu televízorov. Odvtedy ho nikdy nikto na Dunajskej ulici nevidel a ešte dlho znelo ulicou škrípanie zubov podvedených.

Pre deti sme vysielali „Pioniersku lastovičku“. Ida Rapaičová - ako moderátorka - mala taký šarm, že si deti  pri obrazovkách išli oči vyočiť. Odborník na indiánky a winetouovky Kornel Földvári strhol svojím výkonom aj dospelých. Chlapci z Dunajskej ulice mali možnosť bohatého výberu televíznych programov: Viedeň, Budapešť a Bratislava.

Raz na Silvestra sa u nás slopalo až do rána. Hostia pozaspávali všelikade po byte. Keď som sa ráno na nový rok zobudil, myslel som si, že sa mi sníva. Uprostred ožranov, ktorí spali po dlážke, kľačala pred zapnutým televízorom mníška. To pricestovala skoro ráno na návštevu otcova sestra, bývalá predstavená  kláštora. Dívala sa na novoročnú omšu. Už sa ani nepamätám, za ktorého pápeža to bolo - ale omšu vysielali len z Viedne. Rýchlo som budil kamarátov z Dunajskej ulice a postupne sa pridávali pokľačiačky k tete - mníške pred televízorom. Čosi-kamsi vznikol v našom byte kvalitný disent, ktorý trval až do konca vysielania. Potom nás teta zbila otcovým dáždnikom a vyhlásila po novom roku v našej domácnosti prohibíciu ako remeň. Aj tá vydržala len do jej odchodu na Horniaky.

Oslavy Nového roku sa presunuli do Kysuckej krčmy. Na dolnom konci Dunajskej to bola síce jediná krčma, ale za to veľmi živá a veselá. Zmizla do dejín spolu s inými stavbami na našej ulici. Vždy, keď idem okolo parkoviska, ktoré sa rozprestiera v miestach, kde „Kysucká“ stála, počujem v duchu veselú harmoniku a reči štamgastov. V záverečnej fáze existencie krčmy už v nej neboli ani stoličky. Pilo sa na stojáka a mnohým chlapcom z Dunajskej ulice to zostalo na celý život. Zmizli sovietske televízory značky „TEMP -I až III“, zmizla Kysucká krčma, ale my chlapci z Dunajskej ulice kráčame dejinami ďalej, ako keby sa nič nestalo.

Július Satinský