Zdroj: Archív TASR
Kultúrne a spoločenské podujatia mesta sa v dávnejších storočiach sústreďovali najmä do priestorov Starej radnice. Medzi jej múrmi sa odohrávali nielen dôležité epizódy bratislavskej histórie, veľké či drobné tragédie, ale i veselé udalosti a neviazané zábavy. Spisovateľ Igor Janota na nasledujúcich riadkoch spomína aj to, že zabávajúci sa hostia spali len krátku chvíľu a už ich mestskí radní budili s pohárikmi v ruke.
Spočiatku sa zábavy pripravovali len v spojení s nejakou mimoriadnou udalosťou: voľbou richtára, pri nástupe nového magistrátu do funkcie alebo pri návšteve panovníka. Neskôr sa veselé hostiny a tancovačky konali aj pri príležitostiach, ktoré sa kedysi oslávili či aspoň pripomenuli iba v súkromí: svadby mešťanostov, krstiny ich potomkov, ale aj kary po pohreboch význačných obyvateľov mesta.
Zo zábav pri návšteve cisára vznikli veľkolepé oslavy s tancovačkou do rána, rovnako ako keď Prešporok navštívili cudzí panovníci, domáci aj zahraniční vojvodovia, kniežatá či iní významní hostia. A prečo nie? Zveriny bolo v karpatských lesoch dosť, rýb v Dunaji neúrekom, o víne ani nehovoriac. Od Michalskej brány popod kopce až po Trnavu – samý vinohrad.
Pre zaujímavosť pripomíname, že jedna veľká zábava sa v priestoroch Starej radnice konala na počesť návštevy delegácie českých stavov – Česi na túto návštevu dlho nevedeli zabudnúť. Toľko jedla a pijatiky vraj na jednom mieste jakživ nevideli. Takéto zábavy trvali aj niekoľko dní. Hosťom museli stačiť krátke prestávky nadránom, aby si oddýchli a spamätali sa, a už ich členovia mestskej rady budili s pohárikmi a výdatnými raňajkami na práve prestretých stoloch. Kto by o tom pochyboval, nech si pozrie zápisy v mestských knihách, Na slávnosti a zábavy boli k dispozícii vyzdobené priestory na prvom poschodí dnešnej Starej radnice.
Tradícia vežových koncertov v našom meste sa neskôr obnovila, stali sa súčasťou kultúrneho leta. Foto je z júla 1993.
Aká by to bola zábava, keby na nej nevyhrávala hudba? Kým prišla medzi zabávajúcich sa cigánska muzika, slávnosť uviedol a potom do tanca a na počúvanie hral orchester, ktorý sa volal Turmmusik. Vežová hudba.
Na čele tohto vari najznámejšieho hudobného telesa stál vždy najstarší člen spomedzi strážnikov mestskej radničnej veže, ktorí dňom nocou bdeli nad životom mesta a nad majetkami obyvateľov. Z veže sledovali a z tohto stanoviska aj občanom oznamovali všetko, čo by mohlo ohroziť ich pokojný život: požiar v niektorej časti mesta, hrozbu povodne, vzpriečenie ľadochodu v dunajskom toku a možnosť záplav v okolí dunajských brehov, približovanie sa nepriateľských vojsk k mestským hradbám, nájazdy divých nomádov, ale aj príchod a pohyb neviditeľných nepriateľov – moru či cholery. Z veže mešťanostom oznamovali polnoc, začiatok jarmokov, výročných trhov, príchod vzácnych hostí i to, že na radnici sa začína zábava. A všade tam hrala kapela strážnikov – Turmmusik. Členovia kapely pravidelne pripravovali pre obyvateľov aj utešené vežové koncerty, ktoré odznievali z balustrády radničnej veže.
Výhľad z veže
V priebehu mnohých storočí, kedy v Bratislave jestvovala Vežová hudba (zanikla až v druhej polovici 18. storočia), sa udialo množstvo veselých i vážnych príhod. Napríklad v roku 1701 sa prešporský veliteľ mestskej stráže tak nahneval na niektorých členov hudobného telesa, že jednému rozbil husle a druhého v zúrivosti zmlátil. Incidentom sa zaoberala aj mestská rada. Po dlhom rokovaní dala príkaz mestskému účtovníkovi, aby „bezočivému nespratníkovi“ zrazil zo mzdy tri zlatky za rozbité husle a ďalšie tri zlatky ako bolestné zmlátenému muzikantov. O rok neskôr riešili radní páni ďalšiu nepríjemnosť – občan Georg Küttl si v Prešporku si založil privátnu kapelu, ktorá bola lacnejšia ako chýrni muzikanti z veže, takže si ich ľudia častejšie pozývali na svoje večierky. Oficiálny mestský orchester to pochopil ako špinavú konkurenciu a hľadal pomoc v mestskej rade, ktorá mu dala za pravdu. Muzikant Küttl sa márne dovolával rozumu a spravodlivosti, radní páni činnosť jeho orchestra zakázali.
(bn)
Spracované podľa knihy Igora Janotu Bratislavské rarity, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva)