Zdroj: TASR
V minulosti spájali centrum Bratislavy a dnešnú Petržalku nielen mosty, ale aj rieka Dunaj. Kedysi dávno sa totiž povrch rieky premieňal na ľadovú cestu, po ktorej dokázali prejsť aj kone s ťažkými vozmi. Ten, kto preveril pevnosť ľadu ako prvý, dostal štedrú odmenu.
Rieka Dunaj nemá jednoznačný začiatok, ani koniec. O tom, kde pramení, sa sporia obyvatelia dvoch miest v Nemecku. Jedni tvrdia, že už celých 2000 rokov všetci považujú za prameň Dunaja ich zámockú studňu v Donaueschingen, a preto je, podľa nich, prameň Dunaja práve tam. Druhí dokazujú, že geografickým, a teda tým pravým prameňom Dunaja, je ich rieka Breg v meste Furtwangen. Toto je zrejme dôvod, prečo dĺžku rieky Dunaj meriame nie od prameňa, ale od ústia. I keď, ani to nie je úplne jednoznačné. Privlastňujú si ho Rumuni aj Ukrajinci a pri pohľade na mapu sa môže zdať, že sa rozlieva takpovediac dostratena.
Medzitým však, približne po tisíc kilometroch od svojho nejasného prameňa, preteká Dunaj cez Bratislavu. Tu mal Dunaj kedysi viacero ramien. Vďaka tomu nebola voda v rieke taká hlboká. V lete, keď niektoré rameno vyschlo, alebo, keď v zime zamrzlo, ľudia bez problémov prešli na druhý breh. V priebehu rokov však upravovali tok rieky, čím zakaždým zväčšili hĺbku vody. K prechodu na druhý breh už potrebovali mosty. Z roku 1450 máme napríklad záznam o prvom pontónovom moste cez Dunaj. Pojem pontón pochádza z latinského slova pontōnis, čo znamená prepravné lode. Pontónové mosty bolo možné postaviť, používať a v prípade potreby rozobrať. Také situácie nastávali aj počas povodní. Navyše, kedysi bola zima zimou. Snežilo a mrzlo. Dlho a veľmi. Vznikajúce ľadové kryhy na Dunaji mohli pontónový most zničiť. Toho sa ľudia vždy desili rovnako ako požiarov. Okrem povodní, ktoré súviseli s dažďom alebo roztápaním snehu, spôsobovali teda ľuďom problémy aj tzv. ľadové povodne. Mimochodom, veľmi pozorne treba odlišovať pojmy povodeň a záplava. Povodeň, to je dočasné zvýšenie hladiny rieky, ktoré spôsobuje, že sa rieka rozleje po stranách brehu. Záplava je zatopenie pozemku, záhrady, pivnice či domu a hovoríme o nej vtedy, keď sa rieka vyleje zo svojho koryta po brehoch až k majetku ľudí či mesta, a spôsobí škody. Dnes sú tieto dva pojmy dôležité pri uzatváraní poistných zmlúv, avšak, v minulosti to bol jeden veľký problém.
Odhliadnuc od týchto výnimočných udalostí, Dunaj zvyčajne zamŕzal tak, že sa po ňom dalo prejsť na druhý breh aj napriek tomu, že hladina vody bola vysoko. Aby sa však koňom a volom nešmýkali kopytá po ľade, upravovali pre nich cestu pomocou slamených rohoží, ktoré mierne poliali vodou, aby rohože primrzli k ľadu. Takto upravenú cestičku volali jednoducho Eisweg (z nem. ľadová cesta).
Prvý, resp. skúšobný prechod cez zamrznutý Dunaj však nebol iba tak bežnou udalosťou. Bola to slávnosť nazývaná Das Eisweg machen, teda Robenie ľadovej cesty. Ten, kto po nej prešiel ako prvý, musel mať v sebe veľkú dávku odvahy, možno aj vína a určite silnú motiváciu. Po zvládnutí zaťažkávacej skúšky ho totiž čakala nielen hostina, ale aj štedrá odmena. Klimatológ Pavol Matejovič tvrdí, že podľa dobových kroník sa prvý takýto prechod cez zamrznutý Dunaj konal v roku 1455. Richtárom vo vtedajšom Prešporku bol Stefan Gmaitl, o ktorom písali Bratislavské noviny v súvislosti s Bielou paňou v jeho dome. Po tom, ako prešiel furman s koňmi ťahajúcimi vrchovato naložený ťažký voz na druhý breh Dunaja a aj naspäť, vydali sa na slávnostnú Das Eisweg machen aj ostatní mešťania, na čele s richtárom. Prirodzene, aj ich čakala na oboch brehoch štedrá hostina.
O necelé tri generácie neskôr, teda v roku 1526, však Dunaj v Bratislave opäť spôsobil veľké škody. Ľadová povodeň sa totiž spustila nečakane, v noci. Veľmi rýchlo sa voda z rieky rozliala do mesta, až po dnešného Hlavné námestie. Šokovaní obyvatelia nevedeli, čo majú zachraňovať skôr. Počas vzniknutej paniky sa pritom utopilo až 53 ľudí a zahynulo 97 kráv a takmer všetka hydina v meste. V tom istom roku, v auguste 1526 sa odohrala Bitka pri Moháči, po ktorej sa Prešporok stal korunovačným mestom. Život obyvateľov sa v mnohom zmenil, ale tradíciu slávnosti Das Eiseweg machen si udržali ešte na dlhých sto rokov.
Katarína Králiková,
sprievodkyňa dejinami a blogerka
Zdroje: J.Čomaj, Petržalka, Engerau – Ligetfalu. Albert Marenčín, 2008
Holec, Roman: Ako človek prestával byť vládcom prírody. Forum Historiae, 2017
Matejovič Pavel: Z histórie zím v Európe (1500-2019). Fórum pre vedu a umenie