6. Detské ihrisko zažívalo veľký rozkvet
Začiatkom päťdesiatych rokov zažívalo veľký rozkvet detské ihrisko na Dunajskej ulici. Voľakedy cintorín mestského lazaretu sa premenil na detský raj.
Boli tu nielen hojdačky a kolotoče ale aj dva bazény so sprchami, šatne pre návštevníkov kúpaliska, obrovské trávniky pod stromami, kde sa v lete ležalo na dekách - jedným slovom: amerika, afrika - paradajka, paprika.
V miestach, kde je teraz reštaurácia „Prešporská kúria“ bývalo pódium a prírodný amfiteáter s hľadiskom približne pre dvesto ľudí. Smelé deti z Dunajskej ulice nacvičovali pre verejnosť programy s tancom, scénkami a kvízmi. V zime správca cez noc popolieval ihrisko hadicou a ráno sme mali obrovské klzisko. Zimné radovánky sa každý rok zdokonaľovali: začalo sa korčuľovať aj večer pri elektrickom osvetlení. Vzadu bol bufet s horúcim čajom. Organizovali sme maškarné plesy na korčuliach... znela hudba, baby mali džeksne.
Na rohu Dunajskej a Kempelenovej mal holičstvo pán Hojdem. Bol malého vzrastu, ale ženu mal vysokú ako jedľa,(ako keby ju jedna mater mala.) Oproti postával pred svojou bodegou Číňan. My sme ho volali Číňan Li, ale možno sa celým menom volal inak. Musel to byť kozmopolita, lebo okrem čínskych korenín predával aj turecký med, ruské vajcia a francúzsky koňak. Jeho bodega dodávala Dunajskej ulici svetácky šmrnc. Ktovie kde sa stratil vo svete ten šikmooký dobrák Li?
Chlapci z Dunajskej chodili do ľudovej školy najprv za Tržnicu k Uršulínkam na Nedbalovu ulicu. Učili nás mníšky - Uršulínky, ale jednej noci ich komunisti odviezli kdesi do neznáma a vo výučbe pokračovali civili. Aj keď to boli civili, museli napodobňovať sovietske školstvo. Na začiatku vyučovania sme sa už nemodlili, ale spievali „Znej pieseň práce vznešená...“ Potom podal týždenník učiteľovi vojenské hlásenie: „Súdruh učiteľ, III.a trieda je nastúpená k hodine slovenčiny. Prítomní 32, chýbajú traja.“ Malo to byť strohé, vojenské - ale vždy sa niekto rozrehotal a všetci sme vyhoreli.
Začiatkom pätdesiatych rokov nastala v školstve reorganizácia a chlapci z Dunajskej boli preradení na deväťročnú školu do ulice Červenej armády (teraz Grösslingová). Školy boli vlastne dve: dievčenská a chlapčenská. Musím povedať, že nám bez báb bolo skvele! Nemali sme nijaké ideologické rozpory, hovorili sme škaredo a tvorili sme dobrú partu. Od Gašparíka, Nérera, Hýbelu, Križana, Moucu, Suchána, Poláka až po Vilikovského, Varsíka a Viceníka (aby som vymenoval len časť triedy) sme boli všetci veľkí kujóni. Učitelia a učiteľky boli väčšinou zo stredného Slovenska. Zrejme aby naučili Bratislavčanov ľúbozvučne hovoriť po slovensky. Lebo bratislavská slovenčina je doteraz čosi hrozné, ale sústavným tréningom prekonateľné.
Medzi chlapcami z Dunajskej ulice už v tom veku vynikal eleganciou Paľo Pogány - malý lord. Veľmi som obdivoval jeho nonšalantné pohyby a brilantnú chôdzu. Z diaľky, ale skutočne len z diaľky, sa mu mohol rovnať Libert Eliáš z Lazaretskej ulice. Libert si pomádoval vlasy a bol idolom dievčat. Dávno som tých nedostižných gentlemanov nevidel. Trošku mi je za nimi smutno.
Július Satinský