Namiesto piatich postavili desať poschodí

Na námestí, priamo v centre v blízkosti tržnice, vlastnil môj otec starý jednoposchodový dom. Už dávno chcel na tomto mieste postaviť novú budovu a umiestniť v nej náš hlavný obchod. Bolo to však spojené s veľkým problémom: pozemok zasahoval hlboko do námestia a stavba by prekážala doprave.

Takmer polovicu by bolo treba odstúpiť mestu. Mestu však chýbali peniaze na odkúpenie takéhoto cenného pozemku. Môj otec však, inšpirovaný zrejme americkými mrakodrapmi, našiel riešenie. Mesto dostane časť pozemku zasahujúcu do ulice zdarma, výmenou za súhlas s postavením desiatich poschodí namiesto piatich. A tak vznikol prvý výškový dom v Bratislave.

Starý dom bol na jeseň 1934 demolovaný a začalo sa s výstavbou nového. Pod vedením architekta Christiana Ludwiga, (1901 Bratislava -1967 Linc, pozn. M. O.) neskoršieho mestského architekta v Linci a otca súčasného rakúskeho svetoznámeho maliara Christiana Ludwiga Attersee, (narod. 1940 v Bratislave, pozn. M. O.) sa stavba uskutočnila za rekordných desať mesiacov. Po tom, ako boli vyhĺbené základy, vztýčili na námestí pred tržnicou asi 70 m vysoký oporný pilier. Hoci bol zo všetkých strán upevnený lanami, trhovníčky sa obávali, že sa na ne zrúti. Postupovalo sa tak, že po debnení jedného poschodia sa betón nalial do veľkej nádrže upevnenej na opornom pilieri, ktorú vytiahli do potrebnej výšky a preklopili do plechových rín, ktorými sa betón rozlieval do debnenia. Vďaka tejto metóde rástla hrubá stavba domu týždenne o jedno poschodie.

V roku 1935 bol dom ako symbol modernej Bratislavy hotový a hore na plochej streche sa skvelo meno MANDERLA z dvaapolmetrových písmen. Na prvom poschodí sa nachádzala kaviareň Grand Café, na prízemí náš hlavný obchod. Široko-ďaleko nebolo takého pekného a veľkého obchodu, dokonca ani vo Viedni.
~ ~ ~
Ešte ako študenta ma otec prihlásil za učňa v našom podniku. Tejto prezieravosti vďačím za to, že som roky potrebné do penzie dosiahol skôr a už ako 63-ročný som mohol začať užívať dôchodok. Môj otec však na druhej strane vyžadoval, aby som časť prázdnin pracoval vo fabrike. Musím sa priznať, že na povolanie mäsiara sa vôbec nehodím. Už ako dieťa som nemohol v noci spať, keď ma otec vzal na bitúnok, kde som sa musel prizerať, ako sa zabíjajú zvieratá. A tak od prvého dňa nebolo moje učenie v podniku pre mňa ničím príjemným.

Skoré vstávanie o štvrtej ráno mi až tak neprekážalo, ani prenášanie prepraviek nebolo až také zlé. No keď som potom musel krájať ešte teplé, pariace sa kusy mäsa, nebolo mi všetko jedno. Tomu sa však nedalo vyhnúť, muselo to byť. Aj vešanie tovaru do udiarne bolo nepríjemné. Vtedy ešte bolo treba do udiarne priamo vstúpiť a zo štipľavého dymu slzili oči. Ani práca v chladiarni nebola príjemná. Otec rozhodol, že do ďalších tajov mäsiarskeho remesla ma zasvätí tovariš Grandl. Bol to svedomitý učiteľ a trval na tom, že musím sám zaklať prasa.

Grandlovci mali v Petržalke malé hospodárstvo, kde chovali aj svine. Jedného dňa veci dospeli tak ďaleko, že som mal zabiť jedno z týchto úbohých zvierat. Keď sa dvere na chlieve otvorili, prasa sa vyrútilo von a bežalo do susediacej záhrady a celá grandlovská rodina za ním. Tento márny pokus o predĺženie života však netrval dlho, niekomu z nich sa podarilo chytiť prasa za pravé ucho, druhý ho v tej chvíli držal za chvost, ostatní sa hodili na úbohé kvičiace zviera a dovliekli ho späť do svojho dvora. Tam mu zviazali nohy a pevne ho držali na zemi. Ktosi z nich mi strčil do ruky nôž a ukázal na miesto, kde mám bodnúť. Zrejme som dlho váhal, lebo pán Grandl ma zrazu chytil za ruku a bodol. Na zem vytryskol prúd krvi, ktorú hneď niekto zachytil do nádoby na krvavničky. Bolo mi strašne zle a iste som bol bledý ako stena. Pomáhal som až neskôr pri štvrtení a pri robení klobás.

Večer bola zabíjačková hostina, na ktorú pozvali aj všetkých susedov. Musím však priznať, že tento môj „Meisterstück“ naozaj nebol žiaden majstrovský výkon.

Fritz Manderla
(Pokračovanie nabudúce)