Zločin a trest v stredovekom Prešporku: Niektoré fakty vás prekvapia

Násilie, vraždy či krádeže sú staré ako ľudstvo samo. Ako však vyzerala kriminalita v stredovekej Bratislave a ako sa s ňou dokázali vysporiadať? Mnohé veci fungovali inak, ako je zaužívaná predstava. Napríklad na prostitútky sa u nás hľadelo empatickejšie, ako by sme od stredoveku očakávali.

Kriminalita v stredovekom Prešporku bola témou verejnej prednášky docenta Vladimíra Segeša z Vojenského historického ústavu, ktorú v Univerzitnej knižnici zorganizovalo občianske združenie Bratislavské rožky.  A tí, čo na prednášku prišli, naozaj neoľutovali. Rozoberalo sa najmä 15. a začiatok 16. storočia, teda koniec stredoveku. „Keby sme mali možnosť cestovať v čase, v stredovekom Prešporku by nás zaujalo viacero vecí a jednou z nich by bol určite príznačný smrad. V stredoveku to bol taký bežný zápach. V Bratislave pobehovali zvieratá, každý dom mal dvor, kde chovali hydinu i dobytok. Mesto nemalo žiadnu kanalizáciu. Takže na jar museli neraz dokonca preraziť mestské hradby, aby ten kal vytiekol von,“ priblížil atmosféru vtedajšieho Prešporku, ktorý mal zhruba 5-tisíc obyvateľov, docent Segeš.

Dôležitým rozdielom, pokiaľ ide o stredoveké trestné právo, je oproti dnešku to, že neexistovala iba jedna právna úprava. Veľakrát sa vychádzalo zo zvykov, ktoré ani nemuseli byť spísané, no medzi dôležité dokumenty patrili Prešporská právna kniha či Súdny protokol Prešporka.  A ako to teda fungovalo? Priblížme si niektoré zločiny a tresty, s ktorými sme sa mohli stretnúť i v stredovekej Bratislave. Jedným z nich, podobne ako je tomu i v súčasnosti, bola znásilnenie, ktoré sa trestalo smrťou. „Ak ktokoľvek oberie pannu o poctivosť proti jej vôli, zaslúži si, aby bol obesený. Ak sa tak stane s jej súhlasom, nech mu je daná za manželku,“ citoval na svojej prednáške docent Segeš Prešporskú právnu knihu. Celkom  prekvapivým faktom však je, že v našom meste sa dbalo i na dodržanie dôstojnosti a práv žien ľahších mravov. Kto by napríklad v stredovekej Bratislave znásilnil „verejne známu pobehlicu, ktorá by krikom protestovala proti páchanému násiliu a za predpokladu, že by to mohla dokázať náležitým svedectvom, takýto páchateľ je podrobený hrdelnému rozsudku a  priviazaný o chvost koňa, nech je povláčený a sťatý pod šibenicou,“ približoval  vtedajšiu spravodlivosť  historik z kódexu, ktorý sumarizoval mestské práva.

Prostitútky totiž neboli v stredoveku, keď sa spoločenský život riadil kresťanskou morálkou,  zďaleka také „opľúvané“, aká je dnes všeobecná predstava. „V Budínskej právnej knihe sa napríklad hovorí, že pobehlice sú biedna, poľutovaniahodná skľučujúca cháska, je potrebné ich ochraňovať pred násilím a bezprávím. Tieto biedne a úbohé stvory nech majú na šatkách na hlave žltý kus látky veľký aspoň ako dlaň. Ak ich nájdu bez onoho žltého znaku, vtedy nech ich majster dráb pokutuje pri každej príležitosti šiestimi fenigmi,“ objasnil docent Segeš. Zaujímavosťou tiež je, že Bratislava bola jediným mestom v stredovekom Uhorsku, z ktorého je doložený nevestinec v správe mesta. Nachádzal sa zhruba na konci dnešnej Obchodnej ulice, na ktorej stálo vtedy 59 domov a jedným z nich bol práve mestský nevestinec.

Facku trestali prísnejšie ako ranu päsťou

Napriek tomu sa v stredoveku takzvané mravnostné trestné činy trestali, pohlavný styk bol totiž povolený iba medzi manželmi za účelom splodenia potomkov. Mravnostných trestných činov rozlišovali v starom Prešporku viacero,  bola to napríklad necudnosť, za ktorú sa považoval pohlavný styk slobodnej ženy alebo vdovy s mužom, prostitúcia, kupliarstvo, konkubinát, teda spolužitie nezosobášeného muža a ženy, incest, znásilnenie, obcovanie proti prírode (sodomia, homosexualita, zoofília), polygamia, bigamia či cudzoložstvo.

Tvrdý trest čakal ženu, ktorá sa zbavila svojho plodu či pre peniaze naviedla vlastnú dcéru na prostitúciu. Takéto ženy mali byť buď upálené, alebo rozštvrtené.

Z dnešného pohľadu vyznieva niekedy prekvapivo i postihovanie násilných trestných činov. I vtedy sa rozlišovalo medzi vraždou a zabitím, teda úmyselným a neúmyselným usmrtením druhého človeka. Pozoruhodné však  je, ako rozdielne sa trestali úder päsťou a facka. Ak ste niekoho udreli päsťou či kyjakom, sankcia (pokuta) bola jedna libra, čo predstavovalo zhruba  životné minimum na jeden mesiac. Ak ste však niekoho udreli otvorenou dlaňou, teda dali mu facku, sankcia bola vyššia, konkrétne jedna libra za každý prst, spolu teda päť libier.  Rovnaká sankcia vás čakala i za zranenie spôsobené bodnutím či zmrzačenie (odťatie ruky alebo prsta, článku prsta, vyrazenie zuba, odrezanie ucha, vybitie oka).

Ako dlho vás mučili a koho upálili?

„Pokiaľ ide o tresty v mestskom práve, možno povedať, že  zlodejov a tých, čo znásilňovali, vešali. Lúpežných vrahov lámali v kolese, násilníkov a páchateľov mravnostných deliktov ako aj zločincov z radov šľachty stínali a podpaľačov a falšovateľov upaľovali na hranici,“ vysvetlil docent Segeš.

„Drobné krádeže či urážky na cti sa v mestskom súdnictve trestali vyšľahaním či vystavením na pranieri alebo v potupnej klietke či klade.  Za bohorúhačstvo mohol prísť páchateľ o jazyk, ale taký prípad  sa v starom Prešporku nestal. Ďalšie tresty boli napríklad vypovedanie z mesta, očistná púť či strata cti,“ dodal historik.

Niektoré tresty však vykonávali zriedkavo, bolo to napríklad upálenie. V Prešporku v roku 1495 upálili kostolného vlamača, iný muž si upálenie vyslúžil zas za to, že v máji 1520 spáchal samovraždu. Taktiež zriedkavo sa udeľoval i trest utopením a vykonával sa iba na ženách.  V roku 1518 napríklad pred Rybárskou bránou zašili do vreca, zaťažili kameňom a utopili zlodejku Barboru. Z rieky potom vytiahli jej bezduché telo.

O vine či nevine páchateľa , ak ho nepristihli priamo pri čine, rozhodovalo priznanie, ktoré justícia vynucovala neraz mučením. Súd zasadal na prvom poschodí  Starej radnice na dnešnom Hlavnom námestí v pondelok, neskôr i v stredu. Vyšetrovanie  trvalo maximálne dva týždne a každého vypočúvali maximálne trikrát, pričom prvýkrát mu kat iba ukázal svoje nástroje. Ak sa vyšetrovaný nepriznal ani  po treťom výsluchu (mučení), prepustili ho na slobodu. Takže oslobodení mohli byť aj skutoční zločinci, ktorí dokázali vydržať bolesť a naopak, trestu sa dočkali i úplne nevinní ľudia.

(ms)

Popisky k obrázkom:

1. Stredoveké tresty v právnej zbierke Laienspiegel z roku 1509
2. Poprava mečom a lámaním kolesom - obrázok z tzv. Bamberského trestného poriadku (Bambergische Peinliche Halsgerichtsordnung - Constitutio Criminalis Bambergensis) z roku 1507:
3. Mučenie podozrivého za účasti richtára, dvoch prísažných, pisára a kata s pomocníkom - taktiež Bamberský trestný poriadok z roku 1507
4. Prednáška docenta Segeša v Univerzitnej knižnici