11. Bratislavské vinohradníctvo a Jozef II.

Jozef II., uhorský a český kráľ, rímsko-nemecký cisár panoval v rokoch 1780 - 1790. Zaviedol v monarchii viaceré reformy, ktoré mali prekonať krízu feudálnej spoločnosti. Pod vplyvom vzbúr a sedliackeho povstania vydal napriek odporu uhorskej šľachty 22. augusta 1785 patent o zrušení nevoľníctva, ktorý platil v Uhorsku, Rakúsku i v Čechách. V ňom zrušil poddanskú viazanosť k pôde slobodou sťahovania, upravil možnosť kúpy usadlostí z rozdelených veľkostatkov, možnosť dedenia sedliackej usadlosti, zamedzenie drobenia pozemkov a upravil aj čeľadnícky poriadok v oblasti zmluvnej i námezdnej.

Zaviedol aj daňovú reformu cisárskym reskriptom z 10. 2. 1786 s účinnosťou od 1. 11. 1789. Na jej realizáciu bolo treba urobiť nový súpis všetkej pôdy ( urbárskej i panskej) a stanoviť výnosnosť obrábateľov polí a vinohradov. Pri tomto súpise sa zistilo v Bratislave a v poddanských priľahlých obciach takmer 900 ha viníc pri hektárovej úrode 4-6 ton hrozna. Podľa tejto reformy malo napríklad vinohradníkovi zostať 70% z hrubého príjmu a zvyšok mal byť na krytie štátnej dane a zemepanských bremien (vrátane tzv. deviatku).

Tieto osvietensko-feudálne reformy znamenali určitý krok vpred pri zvyšovaní produktivity vinohradníckej výroby a možnosť prenikania kapitalistických prvkov do poľnohospodárskej výroby a obchodu s jej produktmi, vrátane vína. V roku 1789 na smrteľnej posteli bol nútený odvolať svoje reformy, okrem dvoch najvýznamnejších - nevoľníckeho a tolerančného patentu.

Za jeho panovania bola zavedená aj v Uhorsku rakúska objemová miera, ktorou sa ustálila miera suda vína na 10 vedier (465 litrov). V Uhorsku sa dovtedy používala nejednotná miera okov s obsahom 50-61 litrov ( v Bratislave 50,5 litra). V roku 1784 povolil dekrétom vinohradníkom predávať neobmedzene víno z vlastnej produkcie podľa vlastnej tvorby cien. Za jeho panovania sa začalo uplatňovať vyučovanie základov vinohradníctva v bratislavských školách.

Rozhodnutie kráľa z roku 1783 zrušiť ústredné úrady v Bratislave a presťahovať ich do Budína a čiastočne do Viedne, značne poškodilo bratislavských vinohradníkov a obchodníkov s vínom, lebo stovky pracovníkov týchto úradov a časť vysokej šľachty sa odsťahovali z Bratislavy (v priebehu 10 rokov až 10 000 obyvateľov). Tým klesol značne dopyt po bratislavskom víne a vinohrady, ktoré vlastnili títo presťahovalci, sa z veľkej časti prenajali nájomcom, aj takým, ktorí nemali dostatočné znalosti z vinohradníckej práce. Bratislava zostala až do roku 1848 snemovým mestom a stala sa len sídlom bratislavskej stolice na čele so županom z rodu Pálffyovcov, ktorí boli dedičnými županmi. Tí vlastnili aj rozsiahle vinohrady, najmä v okolitých obciach Bratislavy.

Viliam Horniak
(Pokračovanie nabudúce.)