Futbalisti z Kalmárky a karamel z prístavu

Na hry sme využívali aj športový areál Cvernovej továrne. Dnešné Gymnázium na Novohradskej stojí presne na jeho futbalovom ihrisku. Terajšie asfaltové ihrisko gymnázia je na mieste niekdajších tenisových kurtov.

Na bývalom hádzanárskom trávnatom ihrisku teraz stoja obytné domy. V areáli bola aj kolkáreň a klubový dom so šatňami, sprchami a zasadacou halou. Nechýbal ani byt domovníka. O tenisové kurty sa staral pán Babic, ktorý robil aj trénera. Každý ho mal v úcte, lebo raz hral aj v samotnom Wimbledone. Bol to bratislavský Nemec. Cvernová továreň vybavila, že ho po vojne neodsunuli. Bol to nenahraditeľný odborník.

Na kurtoch sme si tvrdo zarábali zbieraním loptičiek. Na cvernovke sme hrávali aj futbal. No len dovtedy, kým ihrisko nevyužila nemecká armáda na uskladnenie lisovanej slamy. Pri ústupe dva obrovské stohy zapálila a trvalo veľmi dlho, kým Cvernová továreň dala ihrisko znovu do poriadku.

V tom čase však boli lepšími hráčmi chlapci z neďalekých Kalmárových dvorov, ktoré na Prievozskej ulici stále stoja. Tí boli na „focík“ úplne diví. Gusto Mráz a Ivan Benko to dotiahli až do reprezentačného áčka ČSR, ale výborní boli aj v „eške“ vychovaní Vilo Móze, ktorý chytal za béčko Slovana, a Laco Bertha, ktorý neskôr reprezentoval ČSR ako junior v hádzanej.

V lete sme ako malí šraci chodievali na kúpalisko na Tehelné pole. Pešia túra smerovala okolo „cholera barákov“ na Košickej, popri saleziánoch cez starý Ružinov na kupko. Tam sme sa aj sami naučili plávať. Ako plavci sme potom chodili do Zimného prístavu. Nebol problém dostať sa tam, plot na terajšej Prístavnej bol rozbombardovaný. Na koľajniciach tam stáli odstavené vlaky naložené pokazenými nemeckými tankmi, ktoré mali odtransportovať na opravu. Už to nestihli, čo nám vyhovovalo. Celé dni sme sa v nich vedeli hrať. Samozrejme, že sme z nich odmontovali, čo sa dalo. Najväčším suvenírom bol periskop. A potom vždy nasledovalo kúpanie v prístavných bazénoch.

Keď sme dostali chuť na maškrtu, stačilo zájsť do niekdajšieho veľtržného pavilónu, ktorý má ešte aj dnes vežičku a stojí pri novom moste Košická. Skladovali v ňom cukor práve vtedy, keď bombardovali Bratislavu. Cukor zhorel na karamel. Problém bol v tom, že karamel pokrýval miestnosti i schodištia do výšky asi pol metra a na vrch tejto hnedej plochy sa z horných poschodí zosypali balíčky čistiaceho prášku.Stačilo však stavbárskou „kramľou,“ ktoré sa povaľovali všade, odkopať hornú vrstvu a už sme mali v ruke kusy karamelu a lízali sme to ako lízanky.

Poškodené tanky pripravené na odvoz boli aj na filiálnom nádraží, hneď za budovou stanice konskej železnice. Navyše tam boli aj delá. Najviac sme využívali protilietadlové, lebo sme sa na nich mohli pomocou kľučky točiť ako na kolotoči.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce)