K Bratislave odjakživa patrili kaviarne

Bratislavu pokladali do roku 1918 za predmestie Viedne. Aj u nás sa vytvorilo viac kaviarní s podobnou náplňou, ako mali kaviarne vo Viedni a v Budapešti, odkiaľ si naši brali vzory. Boli väčšinou v strede mesta a stávali sa útulným miestom klebiet a klebietok, tu sa politizovalo.

Od čias Márie Terézie až po časy prvej republiky uzatvárali sa tu obchody, šachovalo sa, hral sa biliard, schádzali sa umelci, novinári a čítali vo veľkom noviny, upevňovali sa citové vzťahy, čo vytváralo akúsi poetickú mikroatmosféru a môžeme trochu nadnesene povedať, že dušu mesta na Dunaji. Už to tak, žiaľ, nie je.

Začnime obľúbenou kaviarňou Astoria na Suchom mýte, ktorá slúžila ako kaviareň od r. 1817 až do r. 1945, keď tam bola zriadená čitáreň mestskej knižnice. Podľa údajov Emila Boleslava Lukáča a Štefana Hozu bola Astorka prvou kaviarňou, kde sa už od r. 1919 začali stretávať slovenskí a českí literárni pracovníci, ktorí pôsobili v oblasti kultúry ako spisovatelia, redaktori, pracovníci vydavateľstiev, výtvarníci, muzikanti a po založení Slovenského národného divadla aj herci.

Astorku navštevovali Vladimír Roy, Jozef Gregor Tajovský s manželkou Hanou Gregorovou, Janko Jesenský, Štefan Janšák, Rudolf Klačko, František Votruba a samozrejme Emil Boleslav Lukáč, ktorý mi dal tieto informácie. Poznal ma z návštev výstav výtvarníkov v pavilóne Umeleckej besedy slovenskej pri Dunaji na Dostojevského rade. Na výstavy nás vodieval z Trnavy profesor Pacák, sám dobrý maliar, ktorý predtým pôsobil v Bratislave a s Lukáčom sa priatelil. E. B. Lukáč bol dlhoročným oduševneným tajomníkom Umeleckej besedy slovenskej a dušou jej literárneho oddelenia. E. B. Lukáč bol spojivom medzi spisovateľmi a výtvarníkmi. Vždy vážne debatoval, občas kazateľským tónom nedivme sa, veď bol evanjelickým kňazom. Prekladal maďarských a francúzskych básnikov, keď sme ho požiadali, aj zarecitoval.

Astorka mala výbornú polohu v strede mesta, poschodová budova s veľkou kaviarenskou časťou, na prízemí s veľkými oknami na ulicu. Balkón s otvorom uprostred a v suteréne bar, kde je dnes divadelná scéna divadla Astorka. V kaviarni bol denným hosťom Milo Urban. Sedával na balkóne s výhľadom na prízemie cez okrúhly otvor v strede balkóna. Bol vždy vážny a málovravný.

Imrich Sečanský
Z knihy Spomienky a vyznania lekára, Bratislava 1997
(Pokračovanie nabudúce)