Z Bellevue sa nakoniec stala Sokolovňa

Pred koncom 18. storočia dostali obyvatelia mesta prvý verejnosti prístupný park a veľkú tanečnú sálu - redutu - pripojenú za javisko prvého murovaného divadla v meste. Obe zariadenia boli určené predovšetkým pre vyššie spoločenské triedy.

Park Sternalle sa nachádzal na južnom brehu Dunaja. Nebolo vždy ľahko prístupný, ani jeho existencia nebola navždy zaručená. Už prvá väčšia povodeň časť parku odplavila, museli ho stále obnovovať a dosádzať.

Na začiatku 19. storočia sa viacerí podnikatelia rozhodli založiť zábavné podniky v blízkosti mesta, kam mohli výletníci prichádzať pešo a tešiť sa z prírody, prípadne aj z kúpeľa či posedenia pri prikrytom stole.

Nad Hlbokou cestou vznikli kúpele Marienbad, s vodou takou studenou, že dnes by sa tam asi nikto nekúpal. Pri začiatku Hlbokej bola záhrada plná gaštanov, celé 19. storočia známa ako Kastaniengarten, kde sa dalo posedieť pri víne aj pri muzike. Nad terajšou Šulekovou bola verejnosti prístupná Habermayerova záhrada, od nej kúsok na východ záhradný hostinec Friedliche Hütte.

Pred koncom 19. storočia kúpil istý pán E. Dubsky od mešťana Freunda pozemok na svahu pod Kalváriou, nad vinárskym podnikom Palugyayovcov. Na pozemku býval vinohrad, ale po epidémii perenospóry sa neoplatilo ďalej vinicu obrábať. Dubsky tam postupne vybudoval komplex reprezentačných stavieb, ktoré lákali návštevníkov. Navonok pripomínali bohaté šľachtické sídlo. Boli tam reštauračné miestnosti viacerých „tried", pre veľmi náročných (rozumej bohatých), aj pre menej náročných návštevníkov. Pod objektom boli pivnice plné sudového vína, v bočnom trakte výborná kuchyňa. Veľká jedáleň sa dala veľmi rýchlo premeniť na tanečnú sálu, v menších sieňach sa dal hrať biliard či karty. Bola tam aj kolkáreň a zimná záhrada. Zariadenie nieslo najprv meno majiteľa Establissement Dubsky, čoskoro ho však premenovali na Bellevue. Bellevue znamená „krásna vyhliadka". Pred terasami a vysokými oknami objektu ešte nestáli nijaké vyššie stavby, pohľad sa teda otváral na celé ešte nemodernizované mesto, v diaľke bolo vidno aj Dunaj, na ktorom sa už plavili parníky. Úžasný bol aj pohľad na vláčiky na hlavnej stanici, ktoré ešte nepremávali príliš často.

Siene Bellevue boli ozdobené štukovými ornamentmi a dekoratívnymi maľbami, na stenách viseli veľké zrkadlá v pozlátených rámoch, kamenné schodište malo „barokové" balustrové zábradlie, v dekoratívnych vázach z umelého kameňa stáli vyrastené palmy. Koberce žiarili čistotou, večer bolo všetko osvetlené mnohoramennými plynovými lustrami. V nich však číhalo aj nebezpečenstvo. Establissement niekoľko ráz zachvátil požiar.

Po prvej vojne stratil podnik veľkú časť svojej pôvodnej klientely. Majiteľom bola už pivovarnícka spoločnosť z Brna. Nemalo význam zdevastovaný a požiarom poškodený objekt reštaurovať. Mesto malo už náhradu vo forme novopostavenej Reduty (1912-1919). Tam sa dali usporiadať plesy, tanečné zábavy, koncerty aj filmové predstavenia.

Po prvej vojne prišla vlna nových obyvateľov. Tým viac vyhovovali zábavné podniky v centre mesta. Chýbala im však veľká telocvičňa. Najmä tým z bývalého Českého kráľovstva, ktorí so sebou prinášali aj myšlienku sokolstva.

Z Bellevue sa stala Sokolovňa. Štukatúry a maľby odstránili, priniesli bradlá, kozy, žinenky a iné telocvičné náradie. Veľkú sálu dali prestavať podľa svojich potrieb a svojho vkusu. Veľká sieň, zachovaná vo svojom pôvodnom rozsahu, dostala novú strohú fasádu ozdobenú len figúrkami sokolov na vysokých štíhlych pilastroch.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vyrástla pred Sokolovňou skupina obytných domov, ktorá ju celkom zakryla. Ani výhľad z jej terasy už nie je ako býval. Ulicu, ktorá pôvodne niesla meno uhorského ministerského radcu J. N. Kovácsa, premenovali na Sokolskú. Tak prežila aj obdobie socializmu, tak sa volá dodnes. Na pána Kovácsa, ktorý daroval vo svojom testamente prešporskému okrášľovaciemu spolku na tie časy enormnú sumu 10 000 zlatých, sa úplne zabudlo.

Štefan Holčík
FOTO - archív