Zelená ulica nebola naozaj zelenou

Verejné priestranstvá dostávajú „oficiálne“ názvy až od druhej polovice 19. storočia. Dovtedy sa vedenie mesta venovalo dôležitejším úlohám, ako pomenovávať námestia, ulice či zákutia vymyslenými názvami.

Až vtedy vznikla snaha pripomínať si významné udalosti nielen tým, že sa im stavali pomníky, ale aj tým, že sa ich menami pomenovali priestranstvá, takže si ich obyvateľstvo muselo chtiac-nechtiac stále pripomínať.

Predchádzajúce názvy vznikali spontánne. Vyjadrovali charakteristiku daného priestranstva, ktorá najviac bila ľuďom do očí. Niektorá ulica bola dlhá, iná vysoká, iná riečna či kostolná. V drevenej ulici stálo veľa drevených domov, dláždená sa vyznačovala svojím povrchom na rozdiel od iných, ktoré v tom čase dláždené neboli. Niektoré názvy pripomínali pôvodné použitie priestranstva ako „svinský kút" (Sauwinkel), historickú udalosť z časov tureckej invázie alebo iných vojen (Krvavá ulica - Blutgasse v Hainburgu, Krvavé pole v Kežmarku), či miesto dávnej vraždy (Mordwinkel v Drážďanoch).

Niektoré názvy, najmä po preklade do slovenčiny, prestávajú zodpovedať logike veci. Názov Zelená ulica v Bratislave budí nesprávny dojem, že ulička asi v minulosti prekypovala zelenou farbou. V čase vzniku pôvodného pomenovania však nedláždené ulice prekypovali blatom, a fasády nemohli byť ani pri najlepšej vôli zelené, lebo až do polovice 19. storočia sa trvanlivá zelená farba na fasády vôbec nedala vyrobiť. Pri uličke však stával mestský hostinec, ktorého hlavná sieň bola pomaľovaná najmä zelenou farbou. Predstavu o jej dekorácii dávajú mnohé zachované dekorácie „zelených" miestností v cudzine, ale aj v Bratislave obnovená stredoveká maľba na stene Súdnej siene na poschodí Starej radnice, a verejnosti už desaťročia neprístupná gotická výzdoba miestnosti na poschodí podivne sprivatizovaného stredovekého domu U veľkých Františkánov. Hostinec so zelenou sieňou bol v nemčine bežne známy ako „Grünstüblhaus", v maďarskom preklade „Zöldszobaház". Násilný preklad „zelenoizbový dom" viedol k zjednodušeniu „zelený dom" a z pôvodného „Grünstüblgasse" sa stala „Zelená" ulica.

Veľmi starý pôvodný názov je naopak zachovaný v názve Bielej ulice (na fotografii). Minimálne od prvej tretiny 16. storočia bola známa ako „Schneeweissgassel", teda snehobiela ulička. Niektorí bádatelia v minulosti sa domnievali, že slovo Schneeweiss bolo rodinným menom - priezviskom akéhosi tunajšieho mešťana, ktorý možno na tej uličke vlastnil nehnuteľnosť. Tomu však odporuje skutočnosť, že v latinskom texte sa ulička spomínala ako „platea alba", čo je presný preklad bielej uličky. A v maďarčine sa v roku 1861 píše „Hófehérutca", teda zasa „snehobiela". Či bola ulička naozaj „snehobiela", o tom možno pochybovať.

Od stredoveku až do polovice 19. storočia bývali fasády domov pravidelne (a často) natierané vápnom. Boli v pravom slova zmysle „snehobiele". No blato, a na ulicu vyhadzované odpadky a výkaly, striekali spod kolies vozov a spod podkov koní pomerne vysoko, takže v úzkej uličke steny dlho biele nevydržali.

Práve v Bielej ulici sa zachoval aj príklad toho, že na biele plochy stien domov sa maľovali sivou či čiernou farbou ornamentálne a figurálne motívy, možno len ako príležitostná dekorácia v čase, keď uličkou prechádzal práve čerstvo korunovaný uhorský kráľ od františkánskeho kostola smerom k Michalskej bráne. Majitelia domov v uličke, ani ich obyvatelia nepatrili práve k tým chudobným. A ulička ako súčasť trasy, po ktorej prechádzal novokorunovaný panovník na koni, patrila k tým najvýznamnejším, hoci bola úzka a krátka.

Technický pokrok a objavy, ku ktorým patrí aj objav spôsobu výroby rôznych trvanlivých fasádnych farieb, zmenil výzor ulíc a námestí. Namiesto jednotnej bielej farby, prerušovanej len inými nátermi drevených okien, dverí, brán, sa objavili pestré farby na fasádach. Často sa používajú podľa zásady „čím horšie tým lepšie".

Len tak si možno vysvetliť nehistorický tmavozelený náter na dvoch domoch na Michalskej ulici, ktorý priam potláča barokovú dekoráciu ich priečelí. Ich majitelia by sa mali inšpirovať správne obnovenou farebnosťou bielej fasády paláca Uhorskej kráľovskej dvorskej komory (Univerzitná knižnica) s jemným šedivým zdôraznením reliéfnych architektonických článkov na bielej ploche fasády.

Kto chce dnes vidieť Bielu ulicu naozaj snehobielu, musí tam prísť po napadaní čerstvého snehu.

Štefan Holčík
FOTO - autor