Pri Laurinskej bráne vyúsťoval aj potok

Východná mestská brána bola dlhé storočia známa ako Laurinská brána. Tento názov dostala spontánne podľa kostola, ktorý stával na predmestí pred bránou. Vtedy ešte nebývalo zvykom pomenovávať verejné priestranstvá ani dôležité objekty v meste všeobecne záväzným nariadením.

Kostol v prvej polovici 16. storočia zbúrali, ale názov sa zachoval. Nezmenil sa ani vtedy, keď pred bránu na začiatku 18. storočia postavili stĺp so sochou svätého Floriána. Svätý Laurinc býval v stredoveku považovaný za ochrancu cestujúcich a v mnohých mestách stál jeho kostol pred hradbami.

Laurinská brána musela vzniknúť už v druhej polovici 13. storočia, pravdepodobne spolu s najstarším mestským opevnením. V nasledujúcich storočiach ju stále spevňovali. Nad bránou nestála veža, ako napríklad nad Michalskou bránou.

Podobne ako Vydrická brána, bola to len mohutná hranolová stavba s pomerne dlhým tunelom prejazdu. Pred bránou bola určite priekopa a tú bolo možné preklenúť padacím mostom. Na rozdiel od priekopy pri Michalskej báne, ktorá bola suchá, obsahovala priekopa pri Laurinskej bráne stále vodu. Bola totiž veľmi blízko toku Dunaja a pôvodne do nej vyúsťoval aj potok privádzajúci vodu z úbočí Malých Karpát.

V 40. rokoch 20. storočia vyhlbovali základy pre novostavbu Národnej banky (a divadla). Vtedy údajne objavili pod základmi priľahlej časti hradieb a domov pri nich stojacich zvyšky drevenej lode. Nijaká dokumentácia sa nezachovala. Možno to ani nebola loď, ale drevená konštrukcia, ktorá mala umožniť výstavbu ťažkých kamenných hradieb v málo únosnom teréne.

Prvotná forma brány v hradbách (ako jednoduchý prechod cez ne do mesta) asi nevyhovovala potrebám obrany mesta v 15. storočí. V celej strednej Európe sa vtedy obávali útokov husitov a neskôr bratríckych žoldnierov. Všade, kde sa to dalo, stavali pred mestské brány predsunuté pevnôstky. Tie mali obyčajne tvar nízkeho valca alebo mnohouholníka. Na naše územie ich priniesli pravdepodobne z Talianska. Nasvedčoval by tomu ich názov „barbakan”, odvodený od slova „barba” (brada). V pôdoryse totiž pripomínali pod ústami visiacu kučeravú mužskú bradu.

Ak sa chcel niekto cez barbakan dostať k pôvodnej bráne, musel sa obyčajne v strede barbakanu o 90 stupňov otočiť. Barbakan mal na vnútornej strane ochodzu, z ktorej mohli obrancovia strieľať strieľňami von, ale aj do stredu barbakanu. Ak by sa bol nepriateľ dostal cez vonkajšiu bránu do barbakanu, ešte vždy tu bola možnosť zničiť ho ostreľovaním v ňom.

Podobný barbakan postavili v tom istom období aj pred Michalskou bránou. Ten je v celej svojej hmote zachovaný, ale je natoľko obstavaný neskoršími obytnými domami, že nie je pre bežného chodca rozpoznateľný. Stopa bývalého barbakanu Laurinskej brány je zachovaná v zahnutí ulice o viac ako 90 stupňov pred domom číslo 19. 

V prvej polovici 16. storočia Turci postupne zaberali stále väčšie oblasti porazeného Uhorského kráľovstva. Aj v meste Prešporku sa obávali ich príchodu. Preto zbúrali kostoly a iné kamenné stavby pred hradbami a z búračiek získaný materiál použili na zvýšenie a spevnenie hradieb.

Určite vtedy spevnili aj teleso Laurinskej brány. Zvýšili a spevnili aj valcovú baštu, ktorá stála na nároží opevnenia južne od Laurinskej brány. Bola to Pekárska veža, neskôr prestavaná na obytný dom. Zbúrali ju až v 40. rokoch 20. storočia.

Laurinskú bránu ako nepotrebnú zrušili ešte v roku 1778. Časť jej stredovekého muriva použili pri výstavbe meštianskych domov, ale aj tie v polovici minulého storočia zanikli. Keďže sa brána nachádzala na odľahlom mieste, ktoré nebolo pre vedutistov nášho mesta veľmi zaujímavé, nikto jej podobu na kresbe detailne nezachytil.

Len na grafickom liste z roku 1732, na ktorom je pomerne romantickým spôsobom znázornená procesia pri prenášaní relikvií svätého Jána Almužníka do jeho novopostavenej kaplnky pri Dóme svätého Martina, vidno aj vtedajšiu podobu brány aj s predstavaným barbakanom. Medirytinu vyryl J. Kurtz podľa kresby F. A. Dietela a dnes patrí k zberateľským raritám.

Štefan Holčík
FOTO – archív