Váha bola skrytá, aby na seno nepršalo

Stredoveké opevnenia miest bývali podľa možnosti z vonkajšej strany obkolesené hlbokými priekopami. Nie každá priekopa bývala vyplnená vodou. Aj suchá priekopa bola dostatočnou prekážkou, aby sa nepriateľ nedostal až tesne k hradobnému múru.

Stredoveký Prešporok mal viacero prstencov opevnenia. Pred vonkajším opevnením neboli priekopy, ale aj tak sa priestor pred nimi nesmel zastavovať ani len provizórnymi stavbami. Voľné priestory pred opevnením sa využívali ako trhoviská. Pozdĺž hradieb od brány na Suchom mýte (stála približne tam, kde je dnes fontána pred Prezidentským palácom) až po Schöndorfskú bránu (stála na mieste vyústenia Obchodnej ulice smerom k reštaurácii Alžbetka) sa vyvinulo trhovisko, kde sa predávali najmä obilniny a seno.

Priestor, ktorý dnes poznáme ako Kollárovo námestie, niesol už na začiatku 18. storočia meno Obilné či Žitné námestie (aj v nemčine aj v maďarčine). Terajšie Námestie 1. mája poznali obyvatelia mesta, ale aj širokého-ďalekého okolia pod menom Senné, v roku 1852 dokonca ako Námestie sennej váhy. Seno bolo v čase, keď ešte aj vo vnútornom meste žilo množstvo koní, kráv, somárov a kôz, veľmi dôležitým tovarom.

Privážali ho poľnohospodári z širšieho okolia mesta. Na váhe sa vážili celé naložené vozy, váha voza sa potom odpočítala. Mestská váha bola situovaná pod prístreškom, ktorého strechu niesli mohutné murované oblúky, aby na seno nepršalo. Pod nimi prechádzali kone, ťahajúce vozy, ktoré sa mali odvážiť.

Stavba sa zachovala až do dvadsiatych rokov 20. storočia. Neskôr (1928) na jej mieste postavili Živnodom s kinom, dnes prerobeným na divadlo Nová scéna. Stavbu pomerne dobre vidno na fotografii neznámeho autora zo začiatku 20. storočia. Na viacerých kresbách a grafikách ju zvečnil aj prešporský maliar Karl Frech.

Oproti váhe, na mieste dnešnej novostavby skleneného paláca, stál prízemný nárožný dom s rozsiahlym dvorom. Bol to zájazdný hostinec Zlatý orol, kde obyčajne nocovali furmani aj so svojimi vozmi a koňmi. V zadnej časti dvora, pri dnes už zaniknutej Svätojánskej uličke, postavili po polovici 19. storočia súkromnú plynáreň, ktorú neskôr odkúpilo mesto.

Plyn, vyrábaný z uhlia, sa používal najmä na svietenie (svietiplyn), ale dalo sa ním aj vykurovať. Používal sa dokonca aj na vyhrievanie žehličiek či zohrievanie kuliem na natáčanie vlasov. Ako vedľajší produkt po vyrobení plynu ostával v plynárni koks, ktorý sa predával na vykurovanie domácností. Plynom boli osvetlené a vykurované aj miestnosti radnice, od roku 1867 v Apponyiho paláci. Plynovými horákmi bol v noci zozadu osvetlený aj sklenený ciferník hodín na veži Starej radnice. A plynovými lampami boli, samozrejme, osvetlené všetky ulice centra mesta.

Na historickej fotografii vidno aj dom, ktorý doteraz stojí. Široký poschodový objekt nad vyústením námestia obsahoval pekáreň a výrobňu suchárov, ktoré odoberalo najmä vojsko. Majiteľom bol pán Alexander Kesselbauer (1865 až 1929), úspešný podnikateľ a jeden zo zakladajúcich členov prvej prešporskej slobodomurárskej lóže Wahrheit (1870). Vzadu vo dvore domu bola ubytovňa, kde žili jeho slobodní alebo aj ženatí, ale cezpoľní, zamestnanci. Zriadenie slobodárne bolo prejavom majiteľovej dobročinnosti, ktorej idea úzko súvisela s jeho činnosťou v slobodomurárskej lóži.

Iný člen tej istej slobodomurárskej lóže, staviteľ Alexander Feigler, dal fasáde Kesselbauerovho domu na začiatku 20. storočia dekoráciu, ktorá sa dones zachovala. Strednú časť domu zdôraznil nízkym štítom, okná a portál orámoval štukovými ozdobami. To všetko dalo domu výzor malej palácovej stavby, hoci sa za ním nachádzala pekárenská fabrika.

Škoda, že aj na túto stavbu sú už pripravené buldozéry.

Štefan Holčík
FOTO - archív