Obsadzovanie sa začalo Slamenou búdou

Aj na tohtoročného Silvestra sa obyvatelia Bratislavy lúčili so starým rokom a 1. januára si pripomenuli osamostatnenie sa terajšej Slovenskej republiky. Len málokto si však spomenul na udalosti, ktoré sa odohrali presne pred deväťdesiatimi rokmi. Nikto z pamätníkov vtedajších udalostí už totiž nežije.

Zánik dunajskej monarchie, ktorej vládli mnoho storočí panovníci z rodiny Habsburgovcov, si občania Českej republiky, Slovenskej republiky, Rakúska a možno aj Maďarska pripomínajú každý rok v októbri. Vedia, že monarchia sa rozpadla v októbri 1918 a že na jej bývalom území vznikli nové štáty. Málokto v Bratislave si uvedomuje, že územie mesta ani jeho najbližšie okolie sa nestalo automaticky územím novovzniknutej Československej republiky hneď od 28. októbra 1918.

České kráľovstvo malo vo chvíli vzniku republiky svoje pevné historické hranice. Nikto nemohol pochybovať o tom, kde české územie hraničí s Nemeckom, Poľskom či Uhorskom, ani kde majú byť hranice novej republiky s rovnako novou republikou Rakúsko. Hranice Slovenska neboli také jednoznačné. Časť územia sa snažilo získať Poľsko, južná hranica voči Maďarskému kráľovstvu sa ešte len vytyčovala.

Proces nebol jednoduchý, lebo nové hranice prechádzali územiami historických žúp, kde predtým nikdy žiadne hranice neboli. Nie vždy sa dalo postupovať podľa etnicity obyvateľstva, hoci by to bolo bývalo najlogickejšie. Napríklad v Novohradskej župe nakoniec ostalo mnoho obcí s vtedy čisto slovenským obyvateľstvom v Maďarsku, a územie s čisto maďarským obyvateľstvom pripadlo Československej republike.

Časťou Československa sa stala ako bývalé uhorské územie Podkarpatská Rus (teraz na Ukrajine). O tom, kde má byť hranica s Maďarskom, sa dlho rokovalo. V jednom publikovanom materiáli sa predpokladalo, že na území Slovenska, teda Československej republiky, bude aj mesto Nagymaros na Dunaji (malo sa volať Veľká Maruša). Tam vtedy Slováci vôbec nežili, veľmi málo ich bolo aj vo vtedajšom Prešporku.

Obyvatelia vtedajšieho Pozsony, ako sa mesto oficiálne volalo, vôbec neuvažovali o tom, že by mali žiť v Československu. Do konca roku 1918 sa snažili ostať buď súčasťou Maďarského kráľovstva, alebo byť na území Rakúska. Bola tu aj snaha vytvoriť samostatné slobodné mesto (ako vtedajší Danzig/Gdansk, San Marino, Andorra, Monako či Luxemburg).

Väčšina obyvateľstva bežne komunikovala po nemecky, hoci mladší povinne absolvovali maďarské školy. Neskôr sa to prejavovalo najmä vo fakte, že hoci starší „Prešporáci" hovorili po nemecky alebo po slovensky, čítali po maďarsky! Tak, ako sa to naučili v ľudovej škole.

Jednou z priorít pražskej vlády bolo získať územie mesta Pozsony (Prešpurku, ako sa vtedy hovorilo v Čechách) a jeho okolie. Hlavným dôvodom bol prístav na Dunaji. Legionárov, ktorí sa medzitým vrátili z Ruska, nebolo treba dlho presviedčať o tom, že majú Pozsony/Pressburg obsadiť. Vybrali si na to mrazivý 31. december.

Z niekoľkoročného sibírskeho pobytu boli určite zvyknutí na tuhé zimy. Obyvateľstvo mesta bolo vyhladované a trpelo nedostatkom paliva. Mnohí boli šokovaní prehratou vojnou a finančnými stratami, pretože bohatší investovali do vojnových pôžičiek, ktoré by sa im boli v prípade víťazstva vrátili so ziskom. Legionárom sa v šoku nikto nestaval na odpor, až neskôr ich začali považovať za okupantov. Legionári prišli cez Malé Karpaty a ako prvý na pôde mesta obsadili ešte na Silvestra objekt krčmy „Strohhütte", z ktorej sa potom prekladom stala Slamená búda. Z neskoršieho „elegantnejšieho" (?) názvu „koliba" sa vyvinul názov pre celú štvrť.

Až na druhý deň, 1. januára, obsadili legionári hlavnú železničnú stanicu a potom aj most cez Dunaj (pôvodne Most Františka Jozefa, teraz Starý most). Ihneď začali používať názov „Wilsonovo Město", ktorý nebol nikdy uzákonený. Názov Bratislava sa začal neoficiálne používať od februára 1919.
Územie mesta bolo k Československu definitívne pripojené až dohodou vo Versailles 28. júna 1919. Vtedy sa s konečnou platnosťou určil rozsah územia povojnového Maďarského kráľovstva. Dohodu, známu v dejinách ako versailleská, ešte aj dnes niektorí Maďari (ktorí ju označujú názvom Trianon podľa paláca v parku vo Versailles, kde ju podpísali), považujú za krivdu.

Obyvatelia mesta, ktorí nechceli žiť v Československu, sa museli vysťahovať. Prechodne (celú zimu) žili vo vagónoch na odstavných koľajách pri bývalej stanici konskej železnice na rohu Krížnej a Legionárskej ulice. Nie všetci tunajší rodáci a stáli obyvatelia mesta sa stali automaticky občanmi ČSR.

Známy je prípad vdovy po policajtovi, dcéry prešporského mešťana, ktorá sa desať rokov musela domáhať československého občianstva. Jej nebohý muž sa totiž narodil na dedine v Sedmohradsku, ktorá sa po vojne ocitla v Rumunsku. A tak sa vdova, ktorá nebola nikdy z Prešporku ďalej ako vo Viedni, stala (domovským právom po manželovi) občiankou Rumunského kráľovstva. Je neuveriteľné, koľko žiadostí musela napísať na ministerstvá do Prahy a koľko poplatkov zaplatiť, kým jej láskavo oznámili, že sa jej udeľuje československé občianstvo.

Štefan Holčík
FOTO - archív