Pouličnému súboju chodci verzus autá nahráva necitlivosť miestnej samosprávy

Chodec sa stáva v Bratislave menejcennou kategóriou a neplatí to len v širšom centre, ale aj v centre najužšom a dokonca aj v pešej zóne - tu ho autá vytlačia z chodníka na cestu, inde ho po tej ceste naháňajú.

Nepomôžu ani takzvané technické opatrenia, keď nie sú urobené s ohľadom na realitu. Svetlým dôkazom toho je Mariánska ulica. Za päť desaťročí sa nezmenilo nič na pomere šírky vozovky a chodníkov. Len pribudlo chodcov i áut - kedysi tá ulička zniesla dvojsmernosť. Opatrenia z posledných rokov však slúžia len autám. Na jednej časti vozovky parkujú, na druhej majú dosť priestoru. Toľko, že by sa dalo z neho ubrať a ešte stále by bolo viac ako potrebných tri a pol metra pre jazdiace autá a chodník by sa dal rozšíriť. „Skvelé“ inžinierske opatrenie, ktoré sa tam prijalo, však vytláča chodcov na cestu. Zábradlie, ktoré ich malo od vozidiel oddeľovať, je totiž osadené tak, že sa neminú vedľa seba dvaja chodci, nieto ešte dva kočíky. A tak jeden prúd chodcov tu teraz chodí po vozovke trvalo, hoci predtým stačilo na chvíľu sa vyhnúť...

A to je táto ulica rajom pre chodcov v porovnaní s Konventnou. Na nej parkujú autá na oboch chodníkoch, tak blízko múrov, že musia mať sklopené zrkadlá. Chodcovi tu nezostáva nič iné, než utekať pred autom, ktoré sa šinie ulicou, alebo hľadať, kde si na nárazníkoch narobí najmenej modrín. Zvlášť v tejto časti mesta, okolo Zochovej, nadjazdu na Staromestskú, na Lýcejnej a smerom na Panenskú je chodec skôr lovná zver ako rovnocenný účastník cestnej premávky.

Pritom v lokalite je toľko priestorov vhodných na parkovacie domy, že ak by sa využili, nemuselo by na uliciach stáť jediné auto - v trojuholníku na konci Konventnej, hneď oproti medzi Najvyšším súdom a sporiteľňou, pod Zámockou ulicou...

Neveríme, že by sa na takéto stavby v takomto lukratívnom prostredí nenašiel investor - len by ho samospráva musela hľadať.