Zdroj: ac
Nečakaný odchod Miroslava Žbirku zasiahol tisíce ľudí na Slovensku i v Česku, mnohí cítia, že stratili veľmi blízkeho človeka. Na speváka s nádhernými pesničkami a dobrým srdcom spomínajú aj kamaráti z ulice v bratislavskom Starom Meste, kde vyrastal.
„Na Gunduličovej (tichej) ulici býval v dome vľavo v 50-tych rokoch Miro Meky Žbirka. Volali sme ho vtedy Mekyno,“ pripomína malý plagát so spevákovou fotografiou, ktorý pred pár dňami pribudol na stĺpe verejného osvetlenia, kúsok od spevákovho rodného domu. Vedľa horí sviečka, vo váze sú biele ruže.
Hoci sa Žbirkovci odsťahovali z Gunduličovej ulice skôr ako Meky dovŕšil školský vek, spevák často a rád spomínal na svoje detské roky. Dávnejšie pre médiá dokonca priznal: „Najviac doma som na Gunduličovej ulici, kde som sa narodil. Tam kdesi je moja identita, tam som hrával futbal, keď som mal štyri roky, a tam by som rád znovu býval.“
Detstvo si stále nosil v sebe, bavilo ho vracať sa sem, vždy, keď bol v Bratislave, prešiel po Gunduličovej ulici aspoň autom. Tam dostal aj prezývku Meky, Mekyno. „Žbirkovci mali byt na prízemí rohového domu na Gunduličovej ulici 16, my sme bývali na poschodí nad nimi. Ten dom však už vôbec nespoznávam, dnes tam sídli Veľvyslanectvo Kubánskej republiky a vstup je z vedľajšej Somolického ulice. Ale ulica má rovnakú atmosféru ako pred rokmi, keď sme sa na nej ako deti hrávali,“ spomína Mekyho suseda z detstva Marianna, ktorá dnes býva v Petržalke.
Na Mekyho spomínajú aj kamaráti z Gunduličovej ulice, kde sa narodil a vyrastal.
Pamätá sa na všetkých troch bratov, aj na najstaršieho Jasona a mladšieho Anthonyho, v poradí druhého syna Žbirkovcov. „Mirko bol v rovnakom veku ako ja, ale my dievčatá sme sa hrávali s dievčatami a chlapci s chlapcami. Môj o deväť rokov starší brat Michal sa však kamarátil s Jasonom, ktorý bol len o rok mladší od neho. Tvrdí, že nebyť tragickej Jasonovej smrti, aj dnes by si dobre rozumeli,“ pokračuje Marianna.
Meky zložil v roku 1997 pre nebohého brata aj dojemnú pieseň:
S úsmevom si pripomína, že jej brat Michal dodnes nezabudol ani na hranolky, ktoré robievala Mekyho mama, Angličanka Ruth. „Vždy ho na ne pozývala a veľmi mu chutili. Vtedy ich vlastne jedol prvýkrát, hranolky sme v tých rokoch vôbec nepoznali,“ dodáva Mekyho bývalá suseda, ktorá sa nevie zmieriť s odchodom nezabudnuteľného umelca. Tak ako tisíce ďalších fanúšikov, ktorí na Miroslava Žbirku spomínajú na rôznych miestach, ktoré súvisia s jeho životom.
Mekyho lavička v parku na Račianskom mýte.
Hlavným pietnym miestom sa v Bratislave stala drevená lavička v parku na Račianskom mýte v Novom Meste, kde v 60. rokoch tínedžer Meky spieval a hral na gitare pre svojich kamarátov. Obsypaná je kvetmi, ľudia sem chodia zapaľovať sviečky. Práve pri nej sa minulý piatok, v deň oficiálnej rozlúčky s výnimočným spevákom a skladateľom v pražskom krematóriu, lúčili tichou spomienkou aj Bratislavčania.
A možno práve tu bude pamätník venovaný Miroslavovi Žbirkovi, čo si želajú mnohí jeho fanúšikovia. Hoci, ako nás upozornil čitateľ Viliam Zelmanovič, tá originálna „Mekyho lavička“ sa nachádzala o približne 100 metrov ďalej. „Z partie, ktorá sa schádzala v parku na Račku, ešte zopár z nás žije a všetci poznajú presne to miesto,“ hovorí.
Viacerí Bratislavčania si predstavujú budúci pamätník ako sochu Miroslava Žbirku, ktorý sedí na lavičke a hrá na gitare. „Bronzová socha by bola podľa mňa pekná umelecká pocta, aj by spríjemnila prostredie parku,“ napísala jedna z diskutujúcich na FB stránke starostu Nového Mesta Rudolfa Kusého, ktorý odpovedal: „Súhlasím s Vami.“
(ac)