Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT
Vydrica, niekdajšia rybárska osada pod hradným kopcom, bola známa najmä svojimi krčmami, zájazdnými hostincami a nevestincami. Prvé, ešte bezmenné hostince tu slúžili svojim návštevníkom už na začiatku 17. storočia.
Jeden z najznámejších hostincov vznikol v roku 1638 a dostal názov Čierny lev. Plnil funkciu zájazdného hostinca so slušnými ubytovacími priestormi a dobrou kuchyňou, a preto ho často vyhľadávali najmä kupci, ktorí prichádzali až zo Sliezska a pokračovali ďalej po Jantárovej ceste do južných krajín, a rovnako aj rybári z Györu, ktorí dovážali ryby a trh na Rybnom námestí.
Koncom 17. storočia slúžil Čierny lev na ubytovanie vojska. Stal sa tak „zásobárňou“ klientov dám najstaršieho remesla, tie sa už v tých časoch začali sústreďovať v hostinci U modrej šťuky, ktorý vznikol v roku 1735. Pôvodne to bola iba jednoposchodová budova, stojaca medzi kráľovským zbrojným arzenálom a Vodnou vežou, v roku 1773 bol hostinec prestavaný a rozšírený.
Krčma U veselého invalida na niekdajšej Ulici Marie Terézie 25.
Návštevníkom a obyvateľom Vydrice ponúkali svoje služby ďalšie početné hostince s rovnako poetickými názvami Zlatá lampa (1708), Zelený strom (1753), Zlaté Slnko (1772), Zlatý jeleň (1802), Biely vlk (1803), Hviezda (1830). Na Zuckermandli boli už od polovice 18. storočia v prevádzke hostince s „konkurenčne“ znejúcimi názvami ako U čierneho medveďa, U hada, U zlatého anjela, U jeleňa či U čierneho hrozna.
Osobitosťou týchto hostincov bolo, že koncesiu na výčap piva a ubytovanie cestujúcich získal každý, kto sa na Vydrici stal majiteľom domu. Z ich súpisu sa tak dozvedáme, že v roku 1743 bol majiteľom z najznámejších hostincov U hada J. Wittmann, že jeho neskoršia majiteľka A. Wittmannová ho za 2500 zlatých predala roku 1765 J. Güllmayrovi, a z testamentu židovky M. Mandlovej sa dozvedáme, že v dome bola aj maštaľ a komora a odkazuje ho M. Duxovi.
Krčma na Žižkovej ulici č. 1 okolo roku 1960.
Majiteľmi dôležitého zájazdného hostinca U čierneho medveďa boli začiatkom 18. storočia dedičia mešťana Grozzmanna a Podhradská židovská náboženská obec mala v tomto dome svoju modlitebňu. Pre zájazdné hostince na Podhradí bolo charakteristické, že mali široký podjazd a rozľahlý dvor s možnosťou pohodlného „parkovania“ povozov. A keďže na Zuckermandli stáli vedľa seba hneď tri také hostince, zvyšovalo to pre ich návštevníkov pocit bezpečia.
V tejto budove, približne pred Štukovou ulicou, sídlila dunajská stráž, bola tu aj colnica a krčma.
Koncom 18. storočia začali na Vydrici vznikať i kaviarne, čo dozaista súviselo s tým, že tu bola zastávka parníkov plávajúcich z Viedne do Budapešti. Prvú kaviareň zriadil v roku 1895 Ignaz Laufer na Vydrici č. 8, v tom istom roku na Vydrici č. 44 otvoril kaviareň aj Moriz Waldstener. Ešte v ére c. k. monarchie si otvorili kaviarne i Jakob Schwartz – v roku 1915 na Vydrici č. 46 a L. M. Kastner – v tom istom roku ako Ignaz Laufer, Nešlo však pravdepodobne o nekalú konkurenciu a hoci to mestské záznamy neuvádzajú, prišlo na tejto adrese len k výmene majiteľov kaviarne. V tomto dome býval i posledný cechmajster vydrických rybárov.
Bratislavský historik Tivadar Ortvay v roku 1905 v knihe Ulice a námestia Bratislavy charakterizoval Vydricu ako „starobylú ulicu, ktorá vedie od Rybného námestia po Podhradské nábrežie a je najvýznamnejšou ulicou tejto časti mesta“. Ale oblasť okolo stále sa rozrastajúceho riečneho prístavu sa postupne zmenila na „raj hriešnikov“ a známy „vykričaný kút“ mesta...
Postupne sa hostince dobrej úrovne začali meniť na podradné krčmy a námornícke putiky a spoza ich poroztváraných okien sa ozývala nielen zmiešanina „podunajských“ jazykov nemčiny, maďarčiny, slovenčiny, srbčiny a rumunčiny, ale často aj hurhaj sprevádzajúci bitky medzi hosťami a pasákmi najlacnejších prostitútok. Historická a meštianska Vydrica, starobylá štvrť rybárov, lodníkov a remeselníkov, sa po roku 1918 stala sídlom najstaršieho ženského remesla a postupne vytlačila z pamäti jej predchádzajúcu históriu.
(bn)