Zaujímavá reštaurácia uprostred petržalského sídliska: Hrá v nej srbské rádio a podávajú srbské špeciality
Zdroj: Martin Kleibl
Na terase na Fedinovej nájdete zaujímavý rodinný podnik. Z jednej strany má pútač s názvom pizzéria, z druhej palacinkáreň a vo vnútri je to najmä reštaurácia so srbskými špecialitami. Už 22 rokov za ňou stojí Miroslav Aleksič, ktorého v okolí poznajú takmer všetci.
„Stretáva sa tu srbská komunita a vždy tu hrá len srbské rádio,“ prezradil mi známy, ktorý sem chodí na denné menu. „Interiér je útulný, ale moderné prvky tu nenájdeš. Klasika ako doma v obývačke.“
Tak som v čase obeda vošla do Tiffany a namiesto srbského popu ma prekvapil sláčikový orchester. „Kde je srbské rádio?“ bola moja prvá otázka na Miroslava Aleksiča. „Toto je srbské rádio,“ zareagoval a vysvetlil, že Srbi dnes takto vyjadrujú solidárnosť s Macedóncami. Po tragédii na koncerte tam totiž pri požiari prišlo o život 51 ľudí.
Reštaurácia je na terase na Fedinovej.
„Nechceme preladiť. Všetci Balkánci sme zostali bratia, aj keď nás delia hranice,“ dodá jeho syn Teodor, ktorý sa pristaví popri obsluhe návštevníkov. Nedávno ukončil štúdium na vysokej škole, zostal však verný rodinnému podniku.
Je príjemnou zmenou vojsť do prevádzky a nepočuť klasické rádiá. „Anglickú hudbu počujete všade, slovenskú občas a srbskú len u nás,“ konštatuje Miroslav Aleksič. Ale predsa, nešokuje to nových návštevníkov? „Ani nie. Ľudia chodia na dovolenky do Chorvátska, mnohé pesničky aj poznajú.“ Smejem sa, že by mohli byť bránou do dovolenkovej atmosféry. Vstúpite a ocitnete sa v inej krajine.
Mladý muž, koľko sem už chodíte?
„Moji svokrovci žijú v Bratislave už 30 rokov, keď som si zobral ich dcéru, odišli sme do Srbska. Pre vojnu v Juhoslávii sme sa však v roku 1999 vrátili a zostali žiť v Petržalke. Syn sa ešte narodil v Srbsku, dcéra už v Bratislave,“ spomína Miroslav Aleksič. Ako spoločenskému Srbovi mu prišlo prirodzené pokúsiť sa o vlastný biznis. A tak kúpil priestory na terase, v ktorých kedysi fungovala opravovňa šijacích strojov a neskôr kvetinárstvo.
„V roku 2003 bolo v Petržalke len málo pizzérií, tak sme začali robiť pizzu,“ vracia sa na začiatok. Lenže prešlo desať rokov a pizzérií už bolo veľa. „V tej dobe však rapídne stúpal počet Srbov v Bratislave. Kvôli práci alebo štúdiu prichádzali najmä mladí Srbi so slovenským občianstvom. Ale nebola tu jediná reštaurácia, ktorá by pre nich robila domáce srbské jedlá. Tak sme to rozbehli my,“ pokračuje. Pizzéria síce pokračovala, ale ľudia ju začali vyhľadávať aj pre srbské špeciality – čevabčiči, pleskavicu, ražniči, vešalicu. uštipci... . Začali sem chodiť nielen Srbi, ale aj ostatní Balkánci, ktorí dovtedy nemali v Bratislave svoje miesto na stretnutia. Ak sa vám teraz vybavia bujaré balkánske oslavy, zrejme budete sklamaní. Sem sa dodnes chodí najmä jesť.
Miroslav so synom Teodorom.
Môj respondent sa smeje, že keby v roku 2003 ponúkol Slovákom mleté mäso, asi by veľký úspech nemal. Mali sme k nemu averziu, považovali ho za nekvalitné. „Lenže my robíme jedlá z prvotriedneho mäsa od Orbána. Až 85 percent tvoria teľacie rebrá, 15 percent bravčová krkovička. Mäso nemrazíme. Srb by to okamžite spoznal a už by neprišiel,“ hovorí a hrdo dodáva, že dnes majú 85 percent stálych klientov. Tretinu tvoria Srbi, dve tretiny Slováci. „Je zaujímavé, že to, čo Slováci jedávajú doma, jedávajú aj v reštaurácii. Srbi to majú opačne. V reštauráciách jedávajú to, čo si doma nevedia spraviť. Napríklad grilované mäso.“
FOTOGALÉRIA:
Miroslav Aleksič však naučil na srbské špeciality aj Slovákov. Čím ich presvedčil? Ich averzia k mletému mäsu vraj síce sčasti mizla po dovolenkách v Chorvátsku, on však dosiahol, že sa k nemu pravidelne vracajú. „Často sa ma pýtajú, ako je možné, že naše jedlo je lepšie ako na ich dovolenke. Vysvetľujem im, že ja tu mám stálu klientelu, nemôžem si dovoliť neponúknuť kvalitu. Keby som niečo pokazil, zákazník sa už nevráti. Ale na dovolenke prídu do reštaurácie v jeden deň Slováci a aj keby sa nevrátili, príde iný dovolenkár.“
Zrazu sa obráti k vedľajšiemu stolu, kde svoje klasické denné menu dojedá mladý muž. „Mladý pán, môžem otázku? Koľko sem už chodíte?“ spýta sa ho. Je jasné, že svojich stálych zákazníkov eviduje. „Možno 15 rokov?“ zareaguje zákazník. „Robím v Galérii a sem chodím na ´menúčko´. Stojí mi to za to.“ „Vidíte, a takto to u nás funguje. Kto raz príde, už neodíde,“ hovorí Miroslav Aleksič. Zasmejem sa, ale on trvá na svojom. „Naozaj!“
Nie druhý, ale prvý domov!
Miroslav Aleksič vyštudoval na veterinárnej fakulte, celý život sa zaoberá farmaceutikou. Aktuálne je zástupcom nemeckej farmaceutickej firmy. Reštaurácia je teda preňho viac zábavou a hobby. Takto mu to stačí. Rodinný podnik, v ktorom pracuje syn, manželka a dve srbské kuchárky. Nemá ambíciu rozširovať biznis, hoci pred pár rokmi začali ako doplnkovú činnosť ponúkať palacinky - sladké, slané, zapečené, vyprážané, bezlepkové, vegánske, špaldové... „Tak sme dnes pizzéria, palacinkáreň aj srbská reštaurácia,“ uzavrie príbeh prevádzky.
Domov na Fedinovu to má na skok. So smiechom hovorí, že viac mu trvá dostať sa výťahom dole, ako cesta do reštaurácie. „Ale doma iba spím,“ skonštatuje a s úsmevom súhlasí, že miesto, na ktorom práve sedíme, sa ani nedá nazvať druhý domov. Je to prvý domov!
Boli totiž doby, zhruba prvých desať rokov, keď tu trávil 361 dní v roku. „Voľno som mal štyri dni – dva na Vianoce a dva na Veľkú noc,“ spomína a na môj údiv reaguje: „Nechodíte do podniku, keď je otvorený, ale keď ste hladní.“ Priznáva však, že ani vtedy to nebolo len o robote. „Na Vianoce sa tu napríklad po rodinnej večeri zišli kamaráti... Dokázal som si vždy urobiť príjemné chvíle aj v robote. S ľuďmi, čo sem pravidelne chodia, sa poznáme 20 rokov. Skamarátili sme sa, takže keď dnes prídu a spýtajú sa ma, či im môžem prenajať priestor na ich oslavu aj s vlastným pohostením a chcú vedieť, čo to bude stáť, poviem, nič. Oni dali dôveru nám, my sa im za to chceme odvďačiť.“
(in)