Vedeli ste? Nebyť Štefana Osuského, Petržalka by k Slovensku nemusela patriť

Zdroj: Gallica-Bibliothèque nationale de France

O Štefanovi Osuskom toho doma na Slovensku veľa nevieme, hoci patril k najvýznamnejším osobnostiam našich dejín. Muž, po ktorom je pomenovaná ulica, sa zaslúžil aj to, že Petržalku po 1. svetovej vojne neodtrhli od Slovenska. Zásluhy má na usporiadaní národných štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska a tiež za nekompromisný postoj za svojbytnosť Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi.

Osuského ulica v bratislavskej Petržalke vznikla v druhej polovici 70 - tych rokov 20. storočia pri výstavbe petržalského panelákového sídliska pod názvom Thorezova ulica, podľa Mauricea Thoreza vodcu komunistickej strany Francúzska.
Od 1. apríla 1991 má súčasný názov podľa Štefana Osuského (nar. 31. marec 1889), slovenského právnika, diplomata a politika. Osuský sa narodil v Brezovej pod Bradlom. Na jar 1905, po troch rokoch na evanjelickom lýceu, mladého Osuského zo školy vylúčili. Stalo sa tak po návšteve ministra kultúry a výučby grófa Alberta Aponnyiho, ktorý chlapca oslovil, no nepáčilo sa mu, že nereagoval, keď mu gróf povedal, že bude dobrý Maďar.

Stopku dostal Osuský aj na ďalších školách, preto ako 16-ročný odišiel v roku 1906 do USA, kde žila jeho sestra s manželom a dal sa na štúdium teológie, prírodných vied a práva. Už od svojho príchodu do USA sa angažoval v krajanskom hnutí najprv v Českom národnom združení a neskôr v Slovenskej Lige, ktorá ho vyslala do Európy, aby dohodol spoluprácu s československým zahraničným odbojom. Jeho úlohou bolo presadiť prijatie princípov Clevelandskej dohody.

V roku 1917 sa Osuský stretol s profesorom Georgeom Herronom, poradcom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, a svojimi komplexnými informáciami a správami o dianí v monarchii dokázal zmeniť prezidentov názor, a tým aj názor celej Ameriky na koncepciu povojnového usporiadania strednej Európy. Zatiaľ čo na jar 1918 sa v 14-bodovom vyhlásení pre americký Kongres hovorilo len o „autonómii národov Rakúsko–Uhorska“, v júni 1918 bola verejne vyhlásená nóta USA, kde už podporovali „národné ašpirácie Čecho-Slovákov“.

V Paríži zachránil Petržalku

V Paríži sa stal spolupracovníkom Československej národnej rady, ktorej cieľom bolo rozbitie rakúsko- uhorskej monarchie a vytvorenie nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov. Od októbra 1918 pôsobil ako diplomatický zástupca vo Veľkej Británii. Ako generálny tajomník československej delegácie sa v rokoch 1919-1920 zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii. Rokovania predchádzali podpisu Trianonskej zmluvy, ktorá určila nové usporiadanie hraníc v Európe. V Paríži sa po rokoch znova stretol aj s už spomínaným Albertom Apponyim, pretože gróf viedol maďarskú delegáciu. V rámci rokovaní o hraniciach mal Osuský významné slovo pri určovaní hraníc na slovenskom území. Jeho pričinením Petržalka zostala súčasťou Slovenska. „A pritom to bol on, kto pri vyjednávaní hraníc Československa bojoval o každý štvorcový meter slovenského územia. Vďaka nemu máme Petržalku,“ pripomína v rozhovore pre Hospodárske noviny bývalý diplomat a historik PhDr. Miroslav Musil, PhD.

Hitlerovi odmietol vydať ambasádu

Osuský 4. júna 1920 vo Veľkom Trianone podpísal ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na Parížskej konferencii Trianonskú mierovú zmluvu s Maďarskom. Významne sa podieľal aj na činnosti novovzniknutej Spoločnosti národov, predchodkyne Organizácie spojených národov. Od roku 2021 pôsobil ako česko-slovenský veľvyslanec vo Francúzsku, kde sa výrazne angažoval v rozvíjaní československo-francúzskych vzťahov, o ktoré ČSR opierala svoju medzinárodnú bezpečnosť. Na tomto poste zotrval až do druhej svetovej vojny. Po rozbití Československa v marci 1939 odmietol vydať vyslanectvo Nemeckej ríši a udržal úrad v činnosti.

Spor s Benešom

Začal organizovať československý zahraničný odboj. 2. októbra 1939 podpísal s francúzskym premiérom Daladierom Zmluvu o obnovení česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Jeho aktivita však narazila na odpor Edvarda Beneša. V novembri 1939 sa síce stal členom Československého národného výboru, ktorý založil Beneš a v júli 1940 bol vymenovaný za ministra česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, ale vzťahy s Benešom sa zhoršovali. Spory s Benešom sa týkali najmä otázok zahraničnej politiky, organizácie česko-slovenského zahraničného odboja, povojnového usporiadania republiky a vyriešenia slovenskej otázky. Kým Beneš bol centralista a nechcel uznať autonómiu Slovákom, Osuský bol proti čechoslovakizmu a Slovákov žiadal uznať za svojbytný národ v rámci spoločného štátu.
V marci 1942 ho Beneš zbavil všetkých funkcií a Osuský sa stiahol do úzadia. Začal prednášať dejiny diplomacie a medzinárodných vzťahov na Oxfordskej univerzite. Na jar 1945 odišiel do USA, kde sa stal profesorom na Colgate University v Hamiltone.
Zomrel 27. septembra 1973 v meste Herndon vo Virginii.

(mč)