Zdroj: Matej Čapo
Sad Janka Kráľa v Petržalke, založený v rokoch 1775 – 1776, bol prvým verejným parkom v strednej Európe zriadeným priamo na tento účel. Vytvorený bol vo francúzskom slohu na vtedajšom ostrove Mostná niva vyrúbaním priesekov v tvare osemramennej hviezdice v lužnom lese. Neskôr došlo k jeho premene na prírodno-krajinársky park anglického typu.
Názov parku sa viackrát zmenil. Svoje súčasné pomenovanie po slovenskom národnom buditeľovi a najrevolučnejšom básnikovi štúrovskej generácie nesie od roku 1945. Pomník Janka Kráľa, nachádzajúci sa uprostred sadu, bol odhalený až o takmer dve desaťročia neskôr.
Pomník sa skladá z úzkej platne, v ktorej strede sa nachádza štvorboký podstavec obdĺžnikového pôdorysu. Na ňom stojí 3,3 m vysoká socha Janka Kráľa v dlhom rozopnutom plášti, ktorý v pravej ruke drží vychádzkovú palicu. Socha je z bieleho mramoru. Podstavec, na ktorého prednej strane je pozláteným písmom vyryté „JANKO KRÁĽ“, je zo sivej žuly. Autormi pomníka sú akademický sochár František Gibala a architekt Štefan Imrich.
Gibalu Janko Kráľ zaujal už v mladosti. So skicami však začal až v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1960 skice a štúdiu hlavy prihlásil do umeleckej súťaže usporiadanej pri príležitosti 15. výročia oslobodenia ČSR. Gibala v nej získal čestné uznanie a odporúčanie na realizáciu pomníka v Sade Janka Kráľa. Dilemou pre neho bolo, či sochu zhotoviť z bronzu alebo mramoru. Svoje konečné rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Hlbšie som sa začal zaoberať Bratislavou štúrovského obdobia a prišiel som k záveru, že mala charakter kamenného mesta. Môj cit začal prevažne inklinovať ku kameňu. Tento svoj zámer som si chcel, pravda, overiť. Zistil som, že aj Fadrusza, autora sochy Márie Terézie, viedli pravdepodobne tieto úvahy. Mám pocit, že bronzové sochy nezapadajú tak dobre do starej Bratislavy ako sochy kamenné.“
Pomník Janka Kráľa v Sade Janka Kráľa v Petržalke.
Problémom bolo zaobstarať ušľachtilý materiál vhodný na vytvorenie sochy. Gibala odmietal carrarské mramory, pretože sa k nám dostával iba málo kvalitný materiál súci na kamenárske účely. Ako spomínal: „Márne som v tom čase hľadal nejaký vhodný materiál, nijaký som nenašiel. Už som sa rozhodoval urobiť sochu predsa len z bronzu. A vtedy som náhodou cestoval cez Levice a tu som si všimol zásielku rumunského mramoru. Riaditeľ a nebohý vedúci podniku Zlatý Onix prejavili pochopenie pre pomník Janka Kráľa a uvoľnili mi potrebný materiál. Je to výborný mramor, farebne živší a pre naše poveternostné podmienky vhodnejší ako taliansky, ktorý pôsobí dosť cintorínovým dojmom.“ Vzhľadom na to, že blok mramoru v potrebnej veľkosti sa nedovážal a zabezpečenie kameňa na mieru by bolo komplikované, socha bola zhotovená z piatich úplne rovnakých kusov mramoru.
To, čo sa Gibala z osobnosti Janka Kráľa snažil pretlmočiť do výtvarnej reči, zhrnul nasledovne: „Určitým naznačením smelého pohybu a vykročenia nohy, vypnutého hrudníka a vztýčenej hlavy som chcel hovoriť o jeho aktívnom vzdore, revolučnom pátose a odvahe. Do ruky som mu dal palicu na zvýraznenie mladosti, ktorá má otvorený svet. Jeho básnické črty som sa snažil zvýrazniť najmä komponovaním hlavy a potom celkovou siluetou postavy.“
Slávnostné odhalenie pomníka sa konalo 27. septembra 1964. S otváracím prejavom vystúpil riaditeľ Mestského múzea v Bratislave Šimon Jančo, po ňom primátor Bratislavy Milan Hladký. Z pomníka bol sňatý závoj a delegácie k nemu položili vence. Slova sa následne ujal literárny historik Milan Pišút, ktorý vo svojom takmer hodinovom prejave zhodnotil život a dielo Janka Kráľa.
Pomník Janka Kráľa, ktorý sa v priebehu rokov stal neodmysliteľnou súčasťou rovnomenného sadu, si v roku 2009 vyžiadal reštaurovanie, na ktoré bolo vynaložených viac ako 17 590 eur. Pomník bol očistený, spevnený a doplnené boli chýbajúce časti. Zrekonštruovaný bol aj kruhový múrik z umelého kameňa, ktorý bol poškodený najviac.
Matej Čapo