Pre korčule sem chodia generácie: Úžasný rodinný športový obchod funguje v Petržalke už neuveriteľných 32 rokov

Zdroj: Martin Kleibl

„V júni 1991 som zmaturoval, v novembri sme s otcom otvárali obchod,“ hovorí Braňo Jánoš. Športový obchod a servis Scarlett je na Rovniankovej 5 už neuveriteľných 32 rokov. V tesnej blízkosti budúcej električkovej trate, rovno oproti hypermarketu, ktorému sa len ťažko konkuruje.

V 90-tych rokoch, keď táto prevádzka rozbehla korčuliarsku mániu, to bolo inak. „Do talianskej firmy Roces sme šli kvôli lyžiarkam a ľadovým korčuliam a oni nám ukázali kolieskové a tvrdili, že to bude boom,“ spomína Braňo Jánoš. „Bol som presvedčený, že toto si u nás za tie peniaze nikto nekúpi. Tak sme zo slušnosti zobrali 140 párov. O rok sme už brali 3 500.“

Dospelí chodili a hovorili: Ja som to videl v Amerike a chcem to vyskúšať. Deti chceli „agresívne“ korčule, s ktorými by mohli skákať cez zábradlia, preliezky, schody... „Ruksaky Roces sme predávali ako teplé rožky, nestíhali sme ich vybaľovať,“ pokračuje. „Paradoxne to bolo v dobe, kedy neboli žiadne skate parky.“

Tieto deti vyrástli a dnes prichádzajú s vlastnými potomkami. ´Keď som bol malý, otec mi tu kúpil kolieskové korčule,´ hovoria svojim deťom. Alebo ´Tu som otca na kolenách prosil, aby mi kúpil korčule, a keď videl cenu 9 500 korún, odmietol so slovami, že to sú dve výplaty´. Braňo Jánoš hovorí, že si prichádzajú splniť detské sny. Kúpiť si korčule, po ktorých túžili. A chcú ich dopriať aj svojim deťom a voziť sa spolu. „Bohužiaľ, zatiaľ čo otec sníva, dieťa je na mobile. Zrak nezdvihne ani, keď sa pýta: Korčule? Na čo mi to bude? Deti dnes majú všetko, ale väčšina nechce robiť nič. Prídu rodičia do predajne a hovoria: Čo ti kúpim? Skateboard máš, kolobežku máš, ... ale všetko je v garáži a nikto to nepoužíva. Dôjde im to neskôr. Takže na rozdiel od začiatkov sú dnes našimi najčastejšími zákazníkmi ľudia po dvadsiatke.“

Divoké 90-te roky

Do prevádzky, ktorá bola pôvodne opravovňou hračiek a športových a rybárskych potrieb, vchádzam cez dvoje zamrežované dvere. To je pozostatok divokých 90-tych rokov, keď predajňu vykradli deväťkrát. „Po prvý raz mesiac po otvorení. Tovar odviezli taxíkom, ktorý ich tu čakal!“ spomína Braňo Jánoš. „Všetky okná nám vytĺkli, ako baranidlo použili kanalizačnú rúru. Od bezpečnostných fólií sme sa postupne prepracovali k mrežiam vonku, ale tie zospodu odpílili a ohli, ďalší vytrhli dvere z pántov. Tak sme dali mreže aj zvnútra, zamrežovali aj druhú časť, vchodové dvere mali štyri zámky a alarm. Do toho nás navštívili výpalníci... Napriek tomu to bolo na začiatku jednoduchšie ako dnes.“
Nie preto, že konkurencia nebola veľká. „S otcom by sme nikdy neboli schopní otvoriť predajňu, keby sme nemali priateľov, a to aj medzi obchodníkmi, ktorí doniesli tovar a povedali: Keď ho predáte, zaplatíte. Fungovali džentmenské dohody.“

Jánošovci chceli športový obchod, lenže tovaru mali málo. „Keď sa to dozvedeli známi, každý priniesol, s čím obchodoval. A tak sme na začiatku mali aj papiernictvo, predávali aj poháre, vankúše a paplóny, aj keramiku, aj telefóny a faxy, aj hračky. Alebo talianske topánky. To bol strašný biznis. Prišiel otec spolužiaka s kamiónom kožených čižiem z Talianska. Rady tu na ne boli. A to stáli 4 000 korún. Tak, ako sme ich krásne predali, tak sa nám v januári vrátili. Nezvládli zimu a sneh. Už sme vedeli, že obuv predávať nebudeme.“

FOTOGALÉRIA:

Braňo Jánoš je skvelý rozprávač. Aj keď spomína, ako kedysi deti jazdili rovno pred predajňou. „Pred vchod sme dali vyhadzovaciu rampu. Deti si do jamy dali kartóny, na ktoré z rampy skákali. Už pred jednou čakali, kedy ju vyložíme. A policajti sem chodili ako na klavír, lebo sa všetci sťažovali na hluk. Ale bol tu život.“

Zdroj: Martin Kleibl

​Niektorí zákazníci prídu do servisu aj s 15-ročnými korčuľami. Jazdili mladí, potom mali deti a nemali čas, teraz ich po rokoch znova vytiahli.

Keď sa začalo dariť ich veľkoobchodu, sponzorovali vznikajúce skate parky. Na mieste toho petržalského na Námestí republiky vytvorili v roku 2000 dokonca projekt, ktorý rátal s krytou halou, aby sa dalo jazdiť v lete aj v zime. Mali tam byť šatne, sprchy a administratívna budova, ktorej súčasťou by bola ich predajňa a servis. „Zohnali sme sponzorov, mestskú časť by to nestálo nič. Z plánov zišlo a postavilo sa, čo sa postavilo,“ konštatuje Braňo Jánoš.

Boom zažívajú tzv. trojkolesá

Kedysi boli korčule len čierne a červené, lyžiarky detto. Dnes máte 10 farieb z jednej korčule. Každá je iná, mäkké, polomäkké, s malými kolieskami, so štyrmi kolieskami, s troma, do mesta, do terénu... Vyberať si sem chodia profíci aj zberatelia.

​

Zdroj: Martin Kleibl

​Ponuka je naozaj široká.

„Agresívne korčule mali útlm, ale slávia návrat, fitnes korčule na hrádzu, sú v trende stále. Boom zažívajú tzv. trojkolesá, sú rýchle, vhodné aj do mesta, pretože kratší nôž sa ľahšie ovláda a aj cez nerovnosti sa dá ľahšie prejsť. Majú aj odpruženie, čo je výhoda, lebo hrádza je už ako tankodrom,“ hovorí Braňo Jánoš. Vidno, že sa vyzná. Korčuľujete? Aké ste mali predtým korčule? To sú vraj dôležité veci. Keď ste mali predtým tvrdú topánku, nemôžete si kúpiť mäkkú, lebo vám nebude vyhovovať. Toto vám v obchodnom centre či na internete nikto nepovie, dokonca si neraz kupujeme lacné korčule v predajni potravín, keď sú v akcii. „A potom sem ľudia chodia vymieňať klipsy. Napokon ich korčule vyjdú ešte drahšie, ako keby kúpili rovno kvalitné...“

Zdroj: Martin Kleibl

​Dnes je veľký výber korčúľ, mäkké, polomäkké, s malými kolieskami, so štyrmi kolieskami, s troma, do mesta, do terénu... Vyberať si sem chodia profíci aj zberatelia.

Okrem kolieskových a ľadových korčúľ a nastaviteľných detských lyžiarok, ktoré rastú s nohou dieťaťa, je práve servis korčúľ, kočíkov, bicyklov a lyží je to, čo ešte ľudí motivuje prísť do predajne osobne. „Niektorí zákazníci sem prídu aj s 15-ročnými korčuľami. Jazdili mladí, potom mali deti, nemali čas a teraz ich znova vytiahli,“ tvrdí zo skúsenosti Braňo Jánoš. Hovorím mu, že také mám doma aj ja, ale už by som si netrúfla postaviť sa na ne. „Môj otec, ktorý 37 rokov nestál na žiadnych korčuliach, sa v sedemdesiatke postavil na kolieskové. A jazdil. Keď niekto tvrdí, žeby si už netrúfol, vždy si spomeniem na otca. To máte ako s plávaním, to nezabudnete.“

Zdroj: Martin Kleibl

​"Občas príde zákazník a s údivom mi hovorí: Veď tu mi rodičia kúpili prvé korčule, myslel som, že už neexistujete," hovorí Braňo Jánoš.

(in)