Zdroj: Martin Kleibl
Príbeh, ktorý ukrýva petržalský obchodík Papier, hračky u Milky, je taký smutný, že v jednej chvíli som sa neubránila slzám ani ja. Jedna z najdlhšie fungujúcich prevádzok v Petržalke, ktorú v okolí Rovniankovej poznajú všetci, dožíva. „Unavený som. Už nevládzem,“ hovorí Viliam Vizváry (60), ktorý tu s mamou Milkou (80) pracoval od roku 1981.
Terasa Rovniankova je v bezprostrednej blízkosti budúcej električkovej trate. Onedlho to bude lukratívne miesto pre podnikanie. Obchodík na rohu toho zatiaľ dôkazom nie je. Má pusté výklady, akoby ani nebol otvorený. Aj vo vnútri to vyzerá, akoby sa v ňom zastavil čas. Prekvapená pozerám na ponuku videokaziet. Chytím do ruky jednu z kníh dopytu, ktorá je v ponuke na predaj, v našej digitálnej dobe mi to príde ako čosi nevídané. Zopár starých platní, ktoré tu nechal akýsi pán na komisionálny predaj. Kalendáre, hračky, perá, ceruzky, peračníky a zošity, ktoré tu už nikto nekupuje. Všetci totiž chodia do blízkeho hypermarketu.
Uchvátia ma však nádherné modely áut. Tie v podstate ešte držia Viliama Vizváryho nad vodou. A potom poslední verní zákazníci, ktorí si sem chodia kupovať noviny a časopisy. „Dlho si tu nebola,“ víta Viliam pani, s ktorou sa evidentne pozná dlhé roky. „Skoro som ťa obišla, ale rozmyslela som si to,“ reaguje ona a kupuje niekoľko novín a časopisov. Papiernictvo pozná roky, neraz tu s pani Milkou viedli rozhovory o živote. Keď odíde, Viliam len bezmocne skonštatuje: „Vidíte, ani ona už nechodí pravidelne...“
Jedna z posledných vecí, ktoré ešte držia obchod nad vodou, sú modely áut.
Prichádza mamička so synom a kupuje detský časopis so samolepkami. Viliam dáva dieťaťu na cestu lízanku. Toto by sa vám v anonymnom hypermarkete nestalo. V tomto bolo čaro malých obchodov, napadne mi. Lenže po týchto dvoch zákazníčkach už neprichádza do obchodíku nikto. Viliam zhasne. Musí šetriť elektrinu, inak by zvýšené faktúry nedokázal zaplatiť. Preto ani nekúri. Keď vojdete na chvíľu, nepocítite to, ale keď ste v obchode denne od desiatej do šiestej večer ako on... Domov chodí premrznutý. Dni naplnené čakaním na zákazníkov preruší len víkendová návšteva mamy v domove sociálnych služieb v Studienke. Práve Alzheimerova choroba, ktorá u nej prepukla pred štyrmi rokmi a vzápätí pandémia, boli dva momenty, ktoré Viliama Vizváryho zlomili.
Videokazety: Ako keby sa tu zastavil čas.
Jediné chvíle, kedy na Viliamovej tvári zbadám úsmev, je, keď sa vracia do minulosti. „V decembri 1980 sme sa nasťahovali na Ambroseho,“ spomína. „Mama kedysi robila v Malackách v papiernictve. V 1981 ju dali do tejto predajne na terase. Pôvodne to malo byť kvetinárstvo, napokon z toho bol drobný tovar. Mama robila vedúcu, ja som tu brigádoval a popritom študoval. Pekné roky to boli. Mali sme dobrú inšpektorku, papiernictvo bolo len na Jeremenkovej a Fedinovej, vodilo sa nám dobre.“ S úsmevom spomenie, ako bol jeden čas toaletný papier doslova podpultovým tovarom. „Keď konečne dorazil, mali sme ho pri dverách, naskladaný na paletách, rad bol nekonečný. Museli sme dávať na prídel.“
Po gymnáziu na niekdajšej Makarenkovej, kde tancoval aj vo folklórnom súbore Poleno, začal študovať ´strojarinu´ v Žiline. „V obchode som bol neraz od piatej ráno, chodieval som pre tovar. To som ešte vládal. Teraz ma už nebaví nič, keď je mama chorá,“ vracia sa zas a znova do smutnej súčasnosti.
Nech rozvinie Viliam akúkoľvek spomienku, každá sa napokon vráti do reality a k mame, na ktorú je silne naviazaný. Zrejme aj preto, že v devätnástich rokoch prežil ťažkú autonehodu. Neoznačená hlboká jama na ceste ho takmer stála život. Šesť týždňov bol v bezvedomí, ochrnula mu polovica tela, prišiel o obličku, dodnes ťažko rozpráva. Stal sa z neho invalid. „Mal som dôchodok 968 korún, ale zaplatil som si z toho internát v Žiline, bolo aj na život a pomohol som aj mame. Dnes som úplný žobrák s dôchodkom 367,40 eura... Neviem, čo mám skôr platiť. Všetky úspory som minul. V septembri minulého roka som ešte za elektrinu platil 36 eur, v decembri už 276 a za február chcú odo mňa 332 eur! Aj v zariadení, kde je mama, odo mňa pýtajú o 200 eur mesačne viac. Staré auto sa mi kazí, ale opraviť ho potrebujem. Ako by som chodil za mamou? Veď ja rátam dni, kedy za ňou pôjdem.“
Vtedy po autohavárii, vtedy to ešte nevzal, hoci vysokú školu pre zdravotné problémy nedokončil. Založil si živnosť, v roku 1991 podali žiadosť na odkúpenie priestorov papiernictva, vzali si úver na tovar... „Žili sme dobre. S mamou sme chodievali takmer denne bicyklovať a každý rok do kúpeľov,“ ukazuje mi fotografie. „Ešte v roku 2018 sme boli spolu v kúpeľoch na Sliači. Tu bolo ešte dobre, tu sedíme na kávičke... Ešte minulý rok mama chodila o paličke, teraz už je na vozíku...A to sme ešte štyrmi rokmi boli spolu na bicykli až v Čunove. Ten jej už som predal, lebo maminka už asi so mnou na bicykli nepôjde...“
Milovaná mama trpí Alzheimerovou chorobou.
Ani keď otvorili v roku 2000 neďaleký hypermarket, nebolo to spočiatku zlé. Hovorí, že ľudia boli naučení chodiť k nim. Navyše sa nevedeli zorientovať v číslach zošitov. „Vždy doniesli lístok a my sme im ich vyhľadali. Postupne však ľudí ubúdalo a dnes už sem zošity nechodí nakupovať nikto...“
FOTOGALÉRIA:
Pandémia narastajúce zúfalstvo zaklincovala. Ukazuje mi fotografiu prevádzky z januára 2020. To bola ešte plná tovaru. „Vždy som mal obrat, teraz už nemám ani na nový tovar,“ konštatuje. Väčšmi však trpel, že ho pre covid nechceli púšťať za mamou. „Mame som sľuboval, že ju nikdy nedám do starobinca. Mal som ju aj doma, ale nezvládal som sa o ňu popri robote starať.“ Slzy už má na krajíčku. Do toho mu zvoní telefón. Sestrička zo zariadenia mu oznamuje, že jeho mame diagnostikovali rakovinu ústnej dutiny a pýta od neho povolenie na ožarovanie. Plače. „Ja stále verím tomu... Každý boží deň... že sa uzdraví, že si zase oblečie ten plášť,“ ukazuje na vešiak. „Vy tu stále máte jej plášť,“ zmôžem sa len na chabú reakciu. „Nie jeden, tam sú všetky...“ Už plačem aj ja...
Pán Vizváry s mamou ešte v roku 2010.
Viliam si nevie pomôcť sám. Pracovať musí, inak by nevyžil. Ale nevládze a odkedy mu ochorela mama, akoby stratil aj motiváciu. „Som na všetko sám,“ hovorí. „Bol by som taký rád, keby za mnou prišla aspoň sestra a pomohla mi...“
Opatrne mu navrhnem, že v tejto situácii by bolo zrejme najlepšie, keby obchod predal. Nekvárili by ho financie a mal by vzácny čas pre mamu. Vlastní totiž lukratívny priestor. Predajňa je len torzo. Pod ňou je veľký sklad, nad ňou tiež, v uzavretom priestore pod terasou dokonca priestor na parkovanie pre tri autá.
„Veď ja chcem,“ vzdychne, ale konštatuje, že na to potrebuje právnika pre prebiehajúci súdny spor. A na toho nemá peniaze. Cíti sa bezmocný a volá o pomoc. Napríklad zbierkou na stránke www.ludialudom.sk/vyzvy/14790 (Jeho číslo účtu je SK79 1100 000000 2927867549, pozn. red.) Rád by vás však privítal aj vo svojej predajni na Rovniankovej 15. Nájdete ho tam denne od 10:00 h do 18:00 h a v sobotu od 9:00h do 12:00h. Aj maličkosť, ktorú si kúpite, mu pomôže. A keď s ním prehodíte pár milých slov, možno pookreje aj jeho duša.
(in)
Článok vznikol v spolupráci so stránkou kdemaju.sk, ktorá mapuje vyše tisíc služieb a prevádzok v Petržalke.