HISTÓRIA: Z najchudobnejšej časti Petržalky bude jedna z najvyhľadávanejších: Viete, kde sa nachádza?
Zdroj: Publikácia Petržalka-Engerau-Ligetfalu
Elýsium, kedysi najbiednejšia štvrť starej Petržalky, sa nachádzala na území niekdajšieho Lida. Je fascinujúce, že ani nie o sto rokov sa oblasť, kde kedysi žili najbiednejší obyvatelia Petržalky, premení na jednu z najlukratívnejších lokalít Bratislavy.
„V roku 1866 mala Petržalka 594 obyvateľov a 103 domov. Petržalský chotár bol najmenší zo všetkých okolitých obcí Bratislavy. V tom čase sa na Slovensku sotva našla menšia dedina s právami a postavením samostatnej obce,“ píše Ján Čomaj v Knihe Petržalka Engerau-Ligetfalu. „A o nejakých 60 rokov to už bola najväčšia dedina v celom bývalom Československu.“
Chatrče v Elýziu. V pozadí vidno sklad č.7 pri Eurovei
Mapa Elýzium
Ako k tomu došlo?
Po vzniku Československej repubilky v roku 1918 Bratislavu oficiálne vyhlásili za hlavné mesto Slovenska. Štát našiel mechanizmy na kontrolu ceny pozemkov a vyvlastnil šľachtickú pôdu, teda aj pozemky Pálffyovcov. Ľudia sa z vidieka začali hrnúť do mesta, ale aj do Petržalky, ktorá im bola svojím dedinským charakterom bližšia..
A tak kým v roku 1920 bolo v Petržalke 270 domov na 22 uliciach, v roku 1930 ich už bolo 1600 na 112 uliciach! Za 10 rokov pribudlo 90 nových ulíc a uličiek!
„V rokoch 1920-1930 sa počet obyvateľov Petržalky zvýšil o neuveriteľných 331 percent. Zároveň počet domov narástol za jediné desaťročie šesťnásobne!“ píše v knihe Ján Čomaj.
Dodáva však, že hoci bola Petržalka najväčšou dedinou v krajine, jej štýl nebol dedinský a už vôbec nie sedliacky. Aj mentalita Petržalčanov bola podobná, neboli to ani obyvatelia Bratislavy, ani typickí dedinčania. Petržalka však nebola len rozľahlá predmestská osada, s úhľadnými ulicami rodinných domov s udržiavanými záhradami. Sedliacky charakter síce stratila už v 19. storočí, Ovsište a Aulissel (Starý Háj) si však tento ráz udržali ešte pár desaťročí. „Tu ste našli primitívne, často provizórne, slabo udržované obydlia, domčeky typické pre najchudobnejšie robotnícke kolónie, bez hygienického štandardu.
V Ovsišti bolo po druhej svetovej vojne z 340 domov vyše 250 chatrčí a núdzových príbytkov, v Aulisseli (Starom háji) z 275 domov bolo 180 chatrčí. Jedna časť sa pre svoj výzor a množstvo túlavých psov nazývala Psia kolónia. Taký bol stav ešte aj po veľkom rozmachu výstavby v rokoch prvej ČSR, a tak ho zdedila aj povojnová Bratislava.“
Najhoršie na tom bolo Elýsium, biedna štvrť pri Dunaji, píše Ján Čomaj. „V živote si privykli na tvrdé skúšky - večné podmokanie domov a záhrad, keď hladina druhej najväčšej európskej rieky stúpala, zaplavovala pivnice, ničila úrodu a znečisťovala studne. Uvedomme si, že veľká časť starej Petržalky ležala nižšie, ako je hladina dunajských vôd už pri priemernom vodnom stave. A zvykli si aj na povodne, aj na tie najväčšie, povedzme, v rokoch 1876, 1899, 1954, 1965... Hrádze sa na tomto úseku Dunaja stavali už od 13. storočia, organizovaná výstavba sa začala po roku 1600, nič nepomáhalo. Ani keď sa brehy zabezpečili hrubou kamennou dlažbou a betónom, ani keď už mali hrádze v korune šírku päť-šesť metrov, takže na nich mohla ísť asfaltová cesta. Keď došla veľká voda, Petržalka bola po kolená v nej. Hrádze vydržali - Petržalku však zaplavila spodná voda. A čo prípadne presiaklo cez hrádze, alebo nebodaj sa nimi prelialo, to bolo na dôvažok.“
Zatopené Elýsium - najchudobnejšia časť Petržalky
Územie niekdajšieho Elýsia sa v blízkej budúcnosti premení na športovo-rekreačné územie Lido s prístavom, lodenicami a plážou. A v nadväznosti naň vznikne mestská štvrť Nové Lido. Tu bude Dunaj mesto skutočne spájať a nie ho rozdeľovať. Raz bude realitou prechádzka z Petržalky cez peší most z námestia Nového Lida do Eurovey, odtiaľ do Starého mesta a potom späť na druhú stranu rieky do Sadu Janka Kráľa.
Vizualizácia štvrte Nové Lido
(pn)