Zdroj: Monografia Kačírek, Ľuboš - Tišliar, Pavol: Petržalka do roku 1918 z roku 2014 - s. 34.
Pred dvoma týždňami ste si mohli prečítať o slávnosti Das Eisweg machen na Dunaji, ktorá sa naposledy konala v roku 1526. Bol to prelomový rok nielen v dejinách Slovenska či Bratislavy, ale aj Petržalky. Po prvýkrát sa totiž vyformovalo zloženie obyvateľstva.
Prví kočovníci prichádzali na územie dnešnej Petržalky v dobách, keď jej tvar určovali viaceré kľukaté meandre rieky Dunaj. Tam, kde boli vyvýšeniny, vznikali ostrovy či polostrovy. Práve na nich vypozorovali úrodnú pôdu a ovocné stromy. Táto lokalita však tvorila najmä hranicu medzi troma krajinami. Panovníci ju využívali na bitky o nové územia, v lepšom prípade, počas mierových rokovaní, ako stanovište pre hladných vojakov.
Prví, koho vieme na základe písomných prameňov identifikovať podľa mena, boli Pečenehovia. Toto územie obsadili v období rozpadu Veľkomoravskej ríše (10. stor.). Títo bojovní nomádi tureckého pôvodu sa nikde nezdržiavali dlho, nedali sa ľahko podmaniť. Radi uzatvárali výhodné partnerstvá. Aj s uhorským kniežaťom Gejzom. Stali sa strážcami jeho tunajších hraníc. Na krátko. Po čase sa pripojili tureckej skupine a zostali po nich len pomenovania Pečniansky les, Pečnianske rameno a Pečnianska ulica.
V okolí dnešnej petržalskej časti Kopčany sa niekedy v 10. až 11. storočí, usadili Sikulovia, pochádzajúci pravdepodobne z Rumunska. Odlišovali sa dodržiavaním tzv. obyčajového práva. Podľa neho mali nárok na dedičstvo i hrad po panovníkovi nielen synovia, ale i dcéry. Takéto hrady staromaďarské kmene označovali ako Leányvár, teda Dievčenský hrad. Jeden z nich bol sídlom kmeňa Sikulov. Dnes môžeme z neho vidieť už len vežu, uprostred hory, cestou do Hainburgu.
Okolo 11. storočia sem prichádzali aj Rusi. Dôkazy o tom publikoval oceňovaný historik s pohnutým osudom, docent Peter Ratkoš. Výskumom zistil, že ich bojové kmene kočovali až od ruských riek Volga a Dneper. Niektoré sa usadili pri Preslava Civitas (dnes Bratislava), na pravom brehu Dunaja. Aj oni strážili hranice. Ich lokalitu, označovanú ako Locus Iwani, teda Ivanova osada, dnes poznáme pod názvom Janíkov dvor.
Z 13. storočia prvýkrát zaznamenávame, že územie po Pečenehoch osídlili nemeckí kolonisti. Nazvali ho Wlocendorf. Prišli zrejme za vlády uhorského kráľa Belu IV. (1206-1270), ktorý od roku 1241 pozýval nemeckých remeselníkov do Uhorska, zničeného po plienení Tatárov a vyľudneného hladomorom. Keď však ďalší uhorský kráľ, Ladislav Kumánsky (1262-1290), túto osadu v roku 1278 daroval bratislavskej kapitule, do donácie napísal, že ide o rec delericta, teda o vyľudnené územie. O generáciu (cca 30 rokov) neskôr sa však už v listine z roku 1317, vydanej za vlády kráľa Karola Róberta z Anjou (1288-1342) uvádza, že táto lokalita je obývaná prievozníkmi a označovaná ako Flezyndorf. Tak tomu bolo až do roku 1526, kedy sa odohrala v perexe spomínaná Bitka pri Moháči (29.8.1526).
Belo IV:
Porazená bola vtedy málopočetná armáda uhorského kráľa Ľudovíta II. Jágelovského, ktorý následne pri úteku zahynul. Pred krvilačnými Osmanmi utekali všetci. Aj chudobní ľudia z tzv. Dolného Uhorska. Hlavne Chorváti a Maďari. Mnohí sa zastavili až na území dnešnej Petržalky, kde neskôr asimilovali (splynuli) s pôvodnými obyvateľmi. Vďaka tomu prežili záplavy, plienenie križiakov, husitov, povstalcov i Napoleona. Pomáhali si aj napriek rôznemu pôvodu a tradíciám. Až do 19. storočia. Vtedy sa opäť zmenilo zloženie obyvateľstva. Ako, to sa dozviete v ďalšom čísle.
Katarína Králiková,
sprievodkyňa dejinami a blogerka
Hlavné zdroje informácií a foto: Ján Čomaj: Petržalka-Engerau-Ligetfalu. Marenčin PT, 2019.
Marián Urblík: Dejiny Bratislavy – Petržalka. Obzor, 1978.